Rituály a kňazi v rímskom náboženstve

09.09.2013 10:41

Na základe dochovaných prameňov možno tvrdiť, že náboženstvo bolo u Rimanov vnímané prísnejšie ako tomu bolo v prípade benevolentnejších Aténčanov a iných gréckych štátov. Považovalo sa nielen za prostriedok kultúrne identity, ale najmä za glorifikovaný ideál rímskeho štátu a občianskeho poriadku ustanoveného predkami. Aj napriek tomu, že s postupnou územnou expanziou sa do Ríma implementovali cudzie kulty, predovšetkým z orientálneho pôvodu,¹ mnohí cisári sa snažili udržať čistotu pôvodných kultov.² Právo účasti na náboženských úkonoch (ius sacrorum) patrilo k základným právam rímskeho občana.³

Britský historik John North rozlišuje dva typy rituálov, z hľadiska príležitosti pri ktorej sa vykonávali. Prvú kategóriu tvoria rituály uskutočňované pri náboženských príležitostiach, ako sú napr. každoročné festivaly, prísahy božstvám, výročia postavenia chrámov. Druhými sú tie, ktoré boli vykonávané pri svetských udalostiach (voľby, zhromaždenie légií pred tiahnutím do boja, cenzus a i.), kam možno zaradiť aj hry a divadelné predstavenia, ktoré obsahovali isté rituálne prvky, aj keď v súčasnosti vnímame predovšetkým ich estetickú funkciu. North zároveň konštatuje, že „nemáme dôvod domnievať sa, že Rimania si uvedomovali takéto rozdiely medzi rituálmi resp. tomu prisudzovali nejakú dôležitosť.“⁴

Ústredným rituálom v rímskom náboženstve bola zvieracia obeta, ktorá mohla byť vykonávaná pri rôznych náboženských ceremóniách – veštbách, adoráciách atď. Obetované zvieratá zodpovedali ekonomickému charakteru roľníckej rímskej spoločnosti – v takmer všetkých prípadoch sa jednalo o domáce zvieratá, hlavne ovce, dobytok, kozy, príp. hydinu. Obetované zviera muselo spĺňať isté kvalitatívne požiadavky – pohlavie, druh, vek, vzhľad (farba osrstenia) a vynikajúci zdravotný stav. Rituál prebiehal nasledovne: Vyzdobené zviera bolo slávnostne donesené k oltáru, kde kňaz vykonal immolatio – na hlavu zvieraťa ulial trochu vína a položil rituálne jedlo mola salsa, ktoré bolo zmesou zo zŕn pšenice dvojzrnka⁵ a soli pripravovanou vestálkami. Zároveň vznášal modlitby k božstvu, ktorému bola obeta určená. Následný akt zabitia zvieraťa si vyžadoval nielen skúsenosti kňaza, ale aj adekvátnu asistenciu pomocných kňazov. Cieľom bolo prerezať krčnú tepnu takým spôsobom, aby krv nevytreskla, ale pomaly vytiekla do pripravenej nádoby.

Mŕtve zviera prezrel haruspex, pomocný kňaz majúci na starosti kontrolu vnútorností obetovaných zvierat (najmä pečene). Pokiaľ bola zistená telesná chyba, musela byť obeta opakovaná dokiaľ nebola úspešná (lat. litatio), aby mohla byť považovaná za účinnú. Cicero v svojom diele O veštení uvádza, že bohovia nie sú priamo zodpovední za každú štrbinu v pečeni, ale buď ovplyvnia výber obetného zvieraťa alebo zasiahnu počas vykonávania obety a pozmenia vlastnosti vnútornosti (niečo odoberú, pridajú, zväčšia alebo zmenšia).⁶ Ilustruje to na prípade obety konanej na počesť Júlia Caesara: „Presvedčivým dôkazom tejto skutočnosti je udalosť, ktorá nastala tesne pred smrťou Caesara. Zatiaľ čo prvýkrát zasadol na zlatý trón odetý v purpurovom rúchu, v obetovanom volovi nebolo nájdené srdce – tak životne dôležitý orgán.“⁷

Neúspešná obeta bola chápaná ako zlé znamenie. Je však potrebné zdôrazniť, že úspešné zakončenie obety nebolo chápané ako priama garancia úspechu, ale ako garancia predpokladov pre úspech (napr. vo vojnovom ťažení).⁸

Jedna časť z porcie zvieraťa bola spálená, druhú skonzumovali kňazi na slávnosti na konci dňa. Prebytočné jedlo mohlo byť predané na trhu. Dôkaz o tejto praktike nachádzame aj v 1. liste Korinťanom, 8,1-4, kde tieto praktiky kritizuje Apoštol Pavol: „O mäse obetovanom modlám vieme, že my všetci máme poznanie. Ale poznanie nadúva, kým láska buduje. [...] O jedení mäsa obetovaného modlám teda vieme, že na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden.“⁹

Medzi ďalšie, menej významné, rituály patrilo napríklad veštenie zo znamení pred alebo počas istej udalosti (napr. bitky). Rituál zvaný remedia slúžil na odvrátenie zlých následkov zjavení. Pomerne rozvinutý bol systém sviatkov obsiahnutý v rímskom sviatočnom kalendári. Rituály vykonávané počas jednotlivých sviatkov sú síce kvalitne podložené dobovými prameňmi, no často úplne absentuje výklad ich mytologickej podstaty.¹⁰

Čo sa týka kňazstva rímskeho štátneho náboženstva, je nutné poznamenať, že netvorilo samostatnú vrstvu spoločnosti, sociálnu skupinu ako to bolo charakteristické napr. pre kresťanstvo. Kňazské úrady vykonávali spočiatku patrijcovia, no postupnou emancipáciou plebejcov sa táto tradícia porušila. Kňazi boli súčasťou nobility. Napr. Dejepisec Suetonius zanecháva vo svojich Životopisoch dvanástich cisárov zmienku o tom, že Vespasianovi boli po úspešnom vojnovom ťažení v Británii (r. 43 – 44) udelené aj dva kňazské úrady.¹¹

Popis kňazskej hierarchie – ordo sacerdotum – sa zachoval v diele gramatika Sexta Pompeia Festa, ktorý tvrdí, že je determinovaná významom božstiev, ktoré prislúchajú k jednotlivým kňazským funkciám.¹²

Najvyššie postavenie mal rex sacrorum (niekedy aj rex sacrificus). Tento titul sa prekladá ako kráľ – obetník¹³ alebo veľkňaz,¹⁴ výstižnejší preklad je však kráľ posvätných úkonov. Požiadavkou bol patricijský pôvod, taktiež nebola povolená kumulácia viacerých úradov. Prislúchal mu starorímsky boh Ianus, strážca brán a boh začiatku, sídlom bola Regia na Forum Romanum. Pôvodne táto funkcia spadala do kompetencie kráľa (rex), vyčlenila sa až po zvrhnutí kráľovstva.¹⁵ V jeho kompetencii bolo vykonávanie obiet počas Kalend, nón a iných sviatkov, pričom taktiež oznamoval verejnosti nasledujúce náboženské sviatky.¹⁶ Prvenstvo bolo však len dôstojné a ideové, pretože držiteľom skutočnej moci medzi kňazstvom bol pontifex maximus.

Jeho manželka, regina sacrorum, taktiež plnila niektoré kultové úkony, napr. na sviatok Kalendy regina sacrorum obetovala prasnicu alebo ovcu bohyni Juno.¹⁷ Ich manželstvo malo natoľko významnú úlohu, že v prípade jej smrti musel odstúpiť.

Za kráľom nasledujú traja vrchní kňazi, tzv. flamines maiores, v takomto poradí: Flamen Dialis, kňaz najvyššieho boha Jupitera, Flamen Martialis, kňaz boha Marsa považovaného za otca Ríma,¹⁸ a Flamen Quirinalis, kňaz starorímskeho  boha Quirina, ktorý bol spoločne s Marsom ochrancom Ríma poriadku rímskej spoločnosti. Každý z nich dohliadal ako najvyšší kňaz na vykonávanie kultu svojho božstva, vrátane im venovaných slávností.

Pontifex maximus je podľa ordo sacerdotum je až na priatom mieste, ale aj Festus zdôrazňuje, že je držiteľom reálnej zvrchovanej moci aj nad predchádzajúcimi kňazmi. Jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečovanie náklonnosti bohov (pax deorum) prostredníctvom dohľadu nad vykonávaním rímskych náboženských kultov. V praxi to znamenalo vysviacku všetkých chrámov a posvätných miest, dohľad nad kalendárom, vrchný dozor nad sobášmi podľa rítu confarreatio,¹⁹ vrchný dohľad nad pochovávaním a celková kontrola morálky spoločnosti. Okrem náboženských právomocí mal aj výraznú súdnu autoritu, často rozhodoval v dôležitých sporoch. Do roku 254 pred Kr. bol pontifex maximus výlučne patricijským úradom a v roku 13 pred Kr. sa následkom Augustovej politiky stal súčasťou cisárových právomocí. Prvým cisárom, ktorý sa oficiálne vzdal tohto titulu bol Gracián (vláda 367 – 383).

Ústredným orgánom rímskeho náboženstva bolo Collegium Pontificum, ktoré okrem vyššie spomínaných kňazských úradov tvorili aj flamines minores (Flamen Carmentalis, F. Cerialis, F. Falacer, F. Floralis, F. Furrinalis, F. Palatualis, F. Pomonalis, F. Portunalis, F. Volcanalis, F. Volturnalis) zastupujúci nižšie božstvá, väčšinou roľnícke a pastierske, a Vestalium Maxima, najvyššia kňažka spomedzi vestales (vestálok), kňažiek bohyne rodinného krbu Vesty, ktoré boli viazané sľubom večného panenstva. Predstaveným kolégia bol práve pontifex maximus.

Ustanovenie týchto kultových inštitúcií prisudzuje tradícia druhému kráľovi Numovi Pompiliovi, ktorý bol podľa opisu Tita Livia „preslávený spravodlivosťou a zbožnosťou [...] na vtedajší vek veľmi znalý všetkého božského i ľudského práva.“²⁰ Pompilius po upevnení svojej moci „usúdil, že drsný ľud je potrebné zjemniť odvyknutím od zbraní; preto dal v najjužnejšej časti Argileta postaviť chrám Ianovi, aby naznačoval mier či vojnu: otvorený znamenal obec v zbrani, zavretý mierové nažívanie okolitých kmeňov.“²¹ Livius ďalej uvádza ako ustanovil vyššie spomínané kňazské úrady a vymedzil im ich povinnosti.

O stanovení niektorých kultov bohov pojednáva aj mýtus o spravodlivom Euanderovi, ktorý spadá ešte do obdobia pred založením Ríma. V mýte dominuje optimistická atmosféra pokoja a sľubnej budúcnosti pre Rím:

Keď boh Saturnus²² utekal pred Iovom (Jupiterom) zo svojho nebeského sídla, ukryl sa v krajine, ktorá sa nazývala Latium. Spojil ľud rozptýlený po horách a ustanovil mu zákony a poriadok. Saturnus si zvolil za svoje sídlo pahorok kapitolský. Za jeho vlády nastal zlatý vek a ľudia si nažívali v pokoji a mieri.

Keď zlatý vek pominul, prichádzali do tejto krajiny rôzne národy. Šesťdesiat rokov pred dobytím Tróje tam prišiel tiež Euander (v preklade „Dobrý muž“) z arkadského mesta Pollantea. Euander bol syn Herma (posol bohov) a arkadskej víly Thetidy, ktorej sa v Itálii hovorilo Carmenta a ktorá tiež ovládala umenie veštecké. Keď prišiel Euander so svojou matkou do Itálie, usídlil sa pri rieke Tiber na vrchu palatínskom, kde bolo neskôr založené mesto Rím.

Euander s horkým plačom opúšťal svoju vlasť, no jeho matka Carmenta ho utešovala: „Nermúť, syn milý, neprelievaj ďalej slzy. Svoj osud musí každý znášať trpezlivo. Hlavné je, že si človek čestný a teda naše blúdenie nie je trestom za nejakú vinu. I iní Gréci okúsili veľké strasti, len si spomeň na nešťastného Kadma. Búrka prejde a raz zasvitne slnko aj tebe.“

Keď sa po dlhej plavbe priblížili k italskému pobrežiu, zbadala Carmenta malé chatrče roztrúsené po krajine. Obrátila sa tvárou k neznámej krajine a nadšene prehovorila takúto veštbu: „Buď pozdravený, vytúžený kraj, buďte pozdravené rieky a žriedla, vítajte víly lesov a vôd! Požehnajte naše kroky na tento breh. Vidím veľké mesto, ktoré povstane na týchto stráňach. Celý svet bude k nemu upierať zrak ako k ochrancovi práva a spravodlivosti. Raz sem dorazia trójske lode a zničená Trója tu povstane ešte k väčšej sláve v podobe večného mesta Rím.“

Po tom čo vystúpili z korábu, osud zavial Euandera do Latia. Bol šťastný, že skončí biednu púť a nájde pokoj v novom domove. Čoskoro si získal srdce tamojšieho ľudu, v tých časoch ešte nevzdelaného. Euander bol spravodlivým, vzdelaný mužom oslňujúcim svojou spravodlivosťou. Čoskoro povzniesol svoj ľud a poskytol mu prvé vzdelanie. Vraj priniesol do Latia znalosť písma a hudby, zušľachtil surové mravy obyvateľstva zavedením niektorých božstiev. Za tieto zásluhy bol v Ríme uctievali ako hrdinu.