Charakteristika Koránu

Podstatu moslimského náboženstva obsahuje Korán – fundamentálna kniha islamu obsahujúca náboženské, etické a právne zásady, ako aj zmienky týkajúce sa pôsobenia proroka Mohameda. Etymológia názvu pramení v arabskom al-qur’ān (pôvod. القرآن) znamenajúcom čítanie, recitácia, prednášanie, čo v prenesenom význame chápu islamský exegéti ako určené k čítaniu (alebo tiež k prednášaniu resp. k recitácií). Moslimami je považovaná za Bohom dané pravdy zvestované prorokovi Mohamedovi prostredníctvom anjela Gabriela (arab. Jibril), postupne od prvého zjavenia 22. decembra 609 do jeho smrti v roku 632. Preto Mohameda nepovažujú za autora, len za sprostredkovateľa.

Korán sa taktiež považuje za vrcholné dielo arabskej literatúry a „jeho metaforika preniká všetkou islamskou poéziou a prózou.1 Poetická forma akou je zostavený súvisí s významným postavením recitácie v arabskej kultúre, už v predislamskom období.2 Z lingvistického hľadiska možno tvrdiť, že Korán bol považovaný za normu, z ktorej vychádzala arabská gramatika.

Základnú štruktúru knihy tvorí 114 kapitol (sg. súra) označených číselne aj názvom, pričom každú kapitolu tvorí viacero znamení (sg. ája), ktorých je celkovo 6236.3 Podľa tradície môže byť úplne poňatý a pochopený len v arabskom jazyku, preto sa arabčina používa ako jediný modlitebný jazyk. Americký lingvista prof. Anwar G. Chejne túto prax prirovnáva k používaniu latinčiny ako liturgického jazyka v rímskokatolíckej cirkvi do Druhého vatikánskeho koncilu.4

Je mylné alebo prinajmenšom nepresné domnievať sa, že spísanie Koránu súviselo len s praktickou funkciou – zachovávaním Mohamedovho učenia. Zjavenia sa totiž memorovali a písomne zaznamenávali už počas jeho života (pozri Príloha č. 1). Dôvod osvetľuje súra 17, verše 90 – 93: „Povedali: ‚Neuveríme ti, až kým nám nedáš vytrysknúť zo zeme prameň. [...] Alebo budeš mať dom z ozdobných materiálov alebo budeš stúpať do neba. A nebudeme veriť tvojmu stúpaniu, až kým nám nezošleš dole Knihu, ktorú by sme mohli čítať.5 Z toho vyplýva, že oponenti vyčítali Mohamedovi, že sa nedejú zázraky a očakávali od neho extatickú cestu „na nebesia“ a následné prevzatie „Knihy“ priamo od Boha. Ako tvrdí rumunský filozof a religionista prof. Mircea Eliade: „Muhammad sa mal prispôsobiť vzoru, ktorý ilustrovali Mojžiš, Daniel, Henoch, Mání a ďalší poslovia, ktorí vystúpili na nebesia, kde sa stretli s Bohom a dostali z jeho rúk Knihu obsahujúcu Božie zjavenie. Tento scenár dôverne poznal normatívny judaizmus, židovská apokalyptika, ako aj samaritáni, gnostici či mandejci.6 Napísaním Koránu Mohamed povýšil islam na „náboženstvo Knihy,“7 v čom spočíva reálny význam tohto kroku.

Podľa moslimskej tradície zažil Mohamed prvé zjavenie už v detstve, keď ho matka Amína poslala do púšte, čo bol bežný zvyk významných arabských rodov. Púšť poskytovala človeku útočisko pred nadvládou času a skazenosťou mesta, umožňovala nerušene rozjímať a skúmať životné pravdy.8 Tiež sa takto mohol zdokonaliť v rečnení pomocou kontaktu s beduínmi, ktorí používali výrečnú arabčinu.9 Tu sa mu zjavili dvaja anjeli v podobe mužov odetých v bielych šatách, ktorí niesli zlatú misu naplnenú snehom. Rozrezali mu hruď, vybrali srdce a vyňali z neho zrazeninu čiernej krvi. Potom mu srdce aj hruď umyli snehom.

Tradícia opisuje zjavenie archanjela Gabriela počas Mohamedovej meditácie v jaskyni Híra na Hore svetla (arab. Džabal an-Núr) neďaleko Mekky, v mesiaci ramadán roku 609. Anjel mu prikázal: „Čítaj v mene Pána svojho...10 (súra 96, verš 1), na čo Mohamed oponoval so slovami, že nie je recitátor.11 Anjel svoju požiadavku trikrát zopakoval, pritlačil mu knihu na ústa a nosné dierky až ho takmer zadusil. Napokon sa mu začali zjavovať verše Koránu. Mohamed v obave, že je posadnutý zlým duchom (džinom) vybehol z jaskyne a na oblohe uvidel anjela. „Keď bol [anjel Gabriel] na horizonte najvyššom, potom sa priblížil a dolu sa spustil. A tak bol už vo vzdialenosti dvoch lukov alebo ešte bližšie. Vnukol tomu [Mohamedovi], kto sa Mu [Bohu] odovzdal to, čo vnukol [Korán].“12 (súra 53, verše 7 – 10) Postava anjela zakrývala celú oblohu, až sa sfarbila do zelena. Z tohto dôvodu sa považuje za oficiálnu farbu islamu.13 Podľa názoru moderných historikov dve fázy tohto príbehu – vízia  v jaskyni a vízia archanjela Gabriela – nenasledovali bezprostredne.14

Vyššie popísanú skúsenosť, často označovanú ako „zjavenie v jaskyni,“ považuje islamská tradícia za začiatok tvorby Koránu, aj keď spočiatku sa Mohamed s týmito zážitkami najskôr zdôveroval len manželke Chadídži a niekoľkým dôverným priateľom. S vystúpeniami na verejnosti začal až o tri roky po prvom zjavení. Kanonizácia Koránu prebehla až za panovania kalifa Uthmána ibn Affána (vláda 644 – 656), tretieho kalifa po Mohamedovej smrti.15

Je nutné poznamenať, že na mnohých miestach v Koráne sa zdôrazňuje, že Mohamed nie je autorom, ale len sprostredkovateľom tohto učenia: „Slová nevyslovuje podľa vlastnej túžby, je to len vnuknutie...“16 (súra 53, verše 3 – 4). Zjavenia pokračovali až do jeho smrti, pričom sa vyznačovali abnormálnymi telesnými stavmi – padal na zem, zachvátila ho triaška, čelo mu skropil pot a na ústa mu vystúpila pena. Tvrdil, že počuje zvuk pripomínajúci údery zvonov. Nemecký filozof a religionista Helmut von Glasenapp konštatuje: „Kým tieto zvláštne úkazy pôvodne nastávali bez jeho pričinenia, zdá sa, že v neskoršom období bol schopný, aj keď podvedome, privolať si ich. Pretože inak by bolo nepochopiteľné, že mal tieto záchvaty vtedy, keď vydával morálne nanajvýš napadnuteľné nariadenia alebo dokonca chcel svojim sexuálnym prianiam udeliť väčšiu autoritu tým, že ich vydával za Božie zvestovanie. Racionálna psychológia bude totiž musieť Mohamedove vnuknutia celkovo považovať za stavy, v ktorých slovami vyjadroval to, čo napĺňalo jeho srdce, a čím sa zaoberalo jeho myslenie.17

Keďže Blízky východ bol neustále križovatkou obchodných trás a teda aj rôznych kultúr, možno definovať tri pramene inšpirácie Mohameda – kresťanský monasticizmus, judaizmus a do istej miery aj tradícia arabského polyteizmu. Je pravdepodobné, že naňho zapôsobili meditácie a modlitby tadiaľto putujúcich kresťanských mníchov, navyše jeden Chadídžin bratranec bol kresťanom a v arabských mestách fungovali kresťanské obce.18 Eliade ale pripomína, že „v Mekke bývalo málo kresťanov, väčšina z nich žila v biednych podmienkach (pravdepodobne to boli abesínski otroci) a mali nízke vzdelanie.19 Hebrejské tradície boli v tejto oblasti tiež známe a dá sa povedať, že Mohamed sa nimi do veľkej miery inšpiroval. Islam prebral napr. obriezku a tiež prísne transcendentálne ponímanie Boha – zákaz zobrazovania Boha v akejkoľvek podobe (na rozdiel od judaizmu ani alegoricky). Z kresťansko-židovskej tradície prebral tiež vieru v anjelov.

Aj napriek týmto kultúrnym vplyvom monoteizmu si Arabi zachovávali tradičné polyteistické náboženstvo. Allah bol jedným z uctievaných božstiev, z čoho vyplýva, že Mohamed sa pôvodne nesnažil o vytvorenie nového náboženstva, ale o odsúdenie všetkých ostatných božstiev. Eliade ilustruje vplyv tohto kultu takto: „Podľa ústnej tradície po 20. verši súry 53 nasledovalo v súvislosti s troma bohyňami al-Lát, al-cUzzá a Manát (uctievanými ako Allahove dcéry – D. Š.) tieto verše: ‚Sú to dokonalé bohyne a je samozrejme žiaduce, aby sa za nás prihovárali...‛.“20 Napokon ale Mohamed zrušil tieto verše s tvrdením, že mu ich vnukol Satan, a nahradil ich postojom hájacim prísny monoteizmus. Z polyteistickej kultúry je v islame najvýraznejšia viera v džinov – duchov so slobodnou vôľou, ktorí môžu škodiť alebo pomáhať.

Pokiaľ porovnáme Korán s Bibliou,21 môžeme dôjsť k týmto záverom: Rozsah Koránu podstatne kratší (približne 4/5 Nového zákona). Podobne ako v Biblii sa využíva množstvo metafor a alegórií, avšak štýl písania je odlišný, čo súvisí práve s väzbou na arabskú literárnu tradíciu.22 Zatiaľ čo väčšina kníh Biblie je písaná v chronologickom poradí (historické knihy Starého zákona, evanjeliá a i.), v Koráne sú jednotlivé udalosti z Mohamedovho života písané nesúvisle – ako pripomenutia v jednotlivých mravných ponaučeniach. Napr. zmienky o poslednom súde sú obsiahnuté v súrach 56 (verše 26 – 43), 74 (8 – 10), 99 (1 – 2), 84 (1 – 12), 55 (35) atď. Posledným dôležitým znakom je fakt, že Biblia je multijazyčnou knihou – väčšina Starého zákona (resp. Hebrejská Biblia) je písaná v hebrejčine, knihy Daniel a Ezdráš v aramejčine – zatiaľ čo Korán je písaný výhradne arabským jazykom.23

Moslimovia sa správajú ku Koránu s patričnou úctou (napr. sa kniha nesmie dotknúť podlahy). Pred čítaním alebo modlitbou je nutné podstúpiť očistný rituál zvaný al-wudu, pri ktorom sa umyjú ruky aj nohy. Táto tradícia pramení v súre 56, veršov 77 – 79: „...je to Korán vznešený, v Knihe uchovaný. Nik sa ho nedotýka, len tí očistení.“ Podľa jednej exegézy tieto verše znamenajú, že sa Koránu nesmie dotknúť, pokiaľ nie je fyzicky čistí. Iný výklad považuje spomínanú Knihu za symbol nebies a očistení sú anjeli, ktorí toto učenie sprostredkúvali.24



[1] Islám : Náboženství, historie a budoucnost. Brno : JOTA, 2010, s. 267.
[2] Recitáciou sa burcovalo do boja, velebila sa šľachetnosť bojovníkov, krása žien a vyjadrovala sa ňou pohŕdanie nad slabosťami nepriateľských kmeňov. Padlým hrdinom sa skladali žalospevy. Pozri Islám..., s. 268.
[3] v slovenskom preklade Koránu sa tiež používa sa označenie verš
[4] CHEJNE, Anwar G. The Arabic Language : Its Role in History. Minneapolis : University of Minnesota Press, 1969, s. 179. Je nutné pripomenúť, že v roku 1923 bola v Turecku uznaná turečtina ako liturgický jazyk, čo súviselo s nacionalistickou politikou novovzniknutej Tureckej republiky. V druhej polovici 20. storočia sa však začal presadzovať návrat k arabčine.
[5] Korán, zv. I. Preklad a výklad Abdulwahab Al-Sbenaty. Bratislava : ALJA, 2008, s. 960.
[6] ELIADE, Mircea. O islame. Bratislava : Agora, 2001, s. 21.
[7] Korán označuje židov a kresťanov ako Ľudí knihy, pretože im tiež boli sprostredkované Božie posolstvá, ktorých obsah pochádzal z Knihy. Zároveň ich vyzýva aby sa navrátili k pravej viere. Pozri Korán, zv. I., s. 14.
[8] symbol púšte sa v rovnakom význame vyskytuje aj v Biblii; v kresťanstve vyústil do monasticizmu
[9] Islám..., s. 267.
[10] Korán, zv. II. Preklad a výklad Abdulwahab Al-Sbenaty. Bratislava : ALJA, 2008, s. 950.
[11] niektorí moslimskí exegéti predpokladajú, že Mohamed bol v tom čase negramotný a až Božím vnuknutím získal schopnosť čítať, písať a prednášať
[12] Korán zv. II., s. 623.
[13] Islám..., s. 32.
[14] ELIADE, Mircea. O islame..., s. 15.
[15] Islám..., s. 267.
[16] Korán zv. II., s. 622.
[17] VON GLASENAPP, Helmuth. 2009. Päť svetových náboženstiev. Bratislava : Talentum, 2009, s. 363.
[18] Jedná sa o ortodoxné kresťanstvo po vzore Byzancie alebo o heretické kresťanské sekty (gnosticizmus, nestoriánstvo). Pozri ELIADE, Mircea. O islame..., s. 11.
[19] ELIADE, Mircea. O islame..., s. 11.
[20] ELIADE, Mircea. O islame..., s. 19.
[21] v tomto zhrnutí sa nekladie dôraz na porovnanie kresťanskej a židovskej náuky s náukou Koránu. Jedná sa predovšetkým o komparáciu formálnej stránky oboch diel.
[22] myslí sa predislamskú tradíciu spočínajúcu na poézii (recitovanie). Pozri poznámku č. 2.
[23] súra 26, verš 195: „V arabskom jazyku jasnom je zoslaný.“ Korán zv. II., s. 187. Pozri aj poznámku č. 4.
[24] Korán zv. II., s. 666.