Margaret Thatcher
„Tam, kde je spor, musíme priniesť súlad. Tam, kde je chyba, musíme priniesť pravdu. Tam, kde je pochybnosť, musíme priniesť vieru. A kde je beznádej, musíme priniesť nádej. [...] Máme veľa práce,“ touto parafrázou modlitby Františka z Assisi sa novozvolená premiérka Margaret Thatcherová prihovorila verejnosti po svojom prvom príchode na Downing Street 10, 4. mája 1979. Advokátka, pôvodným vzdelaním chemička, vo februári 1975 nahradila Edwarda Heatha v čele Konzervatívnej strany, ktorú následne doviedla k víťazstvu v parlamentných voľbách 3. mája 1979. Konzervatívci získali 43,9 % platných hlasov, čím prekonali Labouristov a Liberálov počtom mandátov v pomere 339:269:11.
Thatcherová v celonárodnej politike pôsobila od roku 1959, kedy bola zvolená do Dolnej snemovne ako poslankyňa za volebný obvod Finchley (Severný Londýn). Než sa stala lídrom opozície zastávala funkciu tieňovej ministerky školstva a vedy v opozícii Edwarda Heatha (1967 – 1970), následne bola ministerkou školstva a vedy v jeho vládnom kabinete (1970 – 1974) a po tesnej prehre Konzervatívcov s Labouristami v parlamentných voľbách 1974 tieňovou ministerkou životného prostredia (1974 – 1975).
Keď Thatcherová zasadala do premiérskeho kresla poznali ju už aj za Železnou oponou – 24. januára 1976 jej noviny ministerstva obrany ZSSR Krasnaja zvezda (Červená hviezda) nadelili prezývku železnaja dama (železná dáma),1 v reakcii na jej plamenný prejav Britain Awake (Británia zobuď sa) z 19. januára, v ktorom takto kritizovala lauboristickú zmierlivú politiku voči Sovietskemu zväzu: „Sovietske Politbyro sa nemusí starať o prílev a odlev verejnej mienky. Dávajú prednosť zbraniam pred maslom, zatiaľ čo my uprednostňujeme čokoľvek pred zbraňami. Vedia, že sú superveľmocou len v jednom zmysle – vo vojenskom. Z hospodárskeho a ľudského hľadiska sú zlyhaním.“
Thatcherová, netajac sa svojim ráznym antikomunistickým a antisovietskym postojom, prezývku „železná lady“ prijala a v predvolebnom prejave z 9. apríla 1979 vyhlásila: „Rusi ma nazvali Železnou lady. Mali pravdu. Británia potrebuje Železnú lady.“
Tento prístup reflektoval aj volebný manifest z 11. apríla, ktorý sa v jednom z piatich bodov vyslovil za zastavenie redukcie ozbrojených síl a miesto toho prisľuboval zlepšenie životných podmienok ich príslušníkov, navýšenie ich miezd na úroveň porovnateľných civilných povolaní, zefektívnenie záložných vojsk a zlepšenie ich výzbroje a výstroje. Medzi priority, ktorými si Konzervatívci získali volebné víťazstvo, manifest zaradil aj kontrolu inflácie, obmedzenie vplyvu odborov, zníženie dane z príjmu, odbúravanie regulácie priemyslu a prekážok voľného obchodu (kontroly cien, colných obmedzení a pod.), zefektívnenie práce polície v boji so zločinom a terorizmom, obmedzenia v oblasti imigrácie, reformu systému sociálnej podpory a odbyrokratizovanie Európskeho spoločenstva (ES). Z vtedajšej situácie vyplývalo, že novozvolená konzervatívna vláda bude znamenať ráznu zmenu v politike, odklon od (predovšetkým) labouristami budovaného „štátu blahobytu“ (welfare state) k protrhovým reformám a od politiky détente voči ZSSR ku konfrontačnej politike podobnej neskoršie prijatej „Reaganovej doktríne“ v Spojených štátoch.
[1] Konkrétne šlo o článok vojenského novinára kpt. Jurija Gavršjuva s názvom «Železnaja dama» strašajet („Železná dáma“ straší), ktorý napísal, že „železnou dámou nazývam ju [Thatcherovú] v jej vlastnej krajine“. Nasledujúci deň o tom uverejnil správu britský denník Sunday Times, ktorý pomenovanie železnaja dama preložil ako The iron Lady – tak vznikla známa prezývka Železná lady. Pozri Železnaja ledi. In SEROV, Vadim Vasiljevič. Enciklopedičeskij slovar krylatych slov i vyraženij. Moskva : Lokid-Press, 2004. Dostupné na internete: .