08.05.2017 09:25

1. Prístup Karla Marxa a Friedricha Engelsa k výskumu dejín

Karl Heinrich Marx (1818–1883) a Friedrich Engels (1820–1895) pôvodne patrili k ľavým hegelovcom (resp. mladohegelovcom), teda k tým stúpencom Georga Wilhelma Friedricha Hegela (1770–1831), ktorí boli presvedčení o tom, že Hegel správne chápal dejiny ako dialektické odkrývanie ducha (Geist), ale že nesprávne stotožnil tento finálny bod dejín s vytvorením moderného národného štátu.

Marx sa vyznačoval mnohými posunmi vo svojom bádaní a nikdy nevyložil svoj pohľad na teóriu dejín v úplnom a definujúcom diele. Z toho vyplýva aj mnoho dezinterpretácií či nepresných interpretácií Marxovej teórie dejín. Najúplnejší pohľad na jeho chápanie dejín poskytuje rukopis Die Deutsche Ideologie („Nemecká ideológia“), napísaný spolu s Engelsom v rokoch 1845 – 1846, avšak založený na politickej teórií, ktorú následne opustili. Ďalším dôležitým zdrojom je esej z roku 1857 obsahujúca metodologické poznámky čiastočne vychádzajúce z Die Deutsche Ideologie. Marx písal o vtedy aktuálnych revolučných udalostiach vo Francúzsku, hoci ide skôr o historický žurnalizmus než historické práce. Dve rozvláčne práce o genéze kapitalistických výrobných vzťahov sa pohybujú v rámci metodologických mantinelov vymedzených v eseji z roku 1857, ale nie sú čiste historickými dielami. Zachovalo sa tiež viacero listov (adresovaných najmä Engelsovi), v ktorých sa Marx zmieňuje o tom, ako sa má písať o dejinách.

Ústredné miesto v Marxovej a Engelsovej interpretácii dejín (resp. filozofii dejín) zaujíma historický materializmus (nem. Historischer Materialismus) – teória a prístup k výskumu dejín. Samotný termín „historický materializmus“ sa objavuje až v 90. rokoch 19. storočia (napr. v niektorých neskorých Engelsových textoch). V čase formulovania tejto koncepcie používali Marx a Engels skôr termíny „materialistický výskum dejín“, „materialistické poňatie dejín“ či „materialistická koncepcia dejín“ (materialistischen Geschichtsauffassung). Historickým materializmom sa vyhranili proti Hegelovmu „idealistickému poňatiu dejín“, ale aj voči vtedajšej historiografii, ktorá redukovala štúdium minulosti na bádanie o štáte a činnosti politických elít.

Marx podal najpresnejšiu definíciu svojho materialistického poňatia dejín v predhovore k dielu Zur Kritik der Politischen Oekonomie („Ku kritike politickej ekonómie“, 1859):

Moje bádání vedlo k závěru, že právní vztahy, stejně jako formy státu, nemohou být pochopeny ani ze sebe samých, ani z tak zv. všeobecného vývoje lidského, nýbrž naopak, že tkví svými kořeny v materiálích životních poměrech [...]. Ve společenské výrobě svého života vstupují lidé do určitých, nutných, na své vůli nezávislých vztahů, výrobních vztahů, které odpovídají určitému vývojovému stupni jejich materiálních výrobních sil. Souhrn všech těchto výrobních vztahů tvoří ekonomickou strukturu společnosti, reálnou základnu, nad níž se zvedá právní a politická nadstavba a které odpovídají určité formy společenského vědomí. Způsob výroby materiálního života podmiňuje sociální, politický a duchovní životní proces vůbec. Bytí lidí není určováno jejich vědomím, ale naopak jejich vědomí je určováno jejich společenským bytím. Na jistém stupni svého vývoje se materiální výrobní síly společnosti dostávají do rozporu s existujícími výrobními vztahy, nebo – což je jen právní výraz toho – s vlastnickými vztahy, v jejichž rámci se dosud pohybovaly. Z vývojových forem výrobních sil se tyto vztahy proměňují v jejich pouta. Nastáva pak epocha sociální revoluce. Se změnou hospodářské základny převrací se pomaleji nebo rychleji celá ohromná nadstavba. Zkoumáme-li takový proces převratů, musíme vždy rozlišovat mezi materiálním převratem v hospodářských výrobních podmínkách, jejž lze přirodovědecky přesně zjistit, a mezi právními, politickými, náboženskými, uměleckými nebo filosofickými, zkrátka ideolo-gickými formami, v nichž si lidé tento konflikt uvědomují a jej vybojovávají.

Súhrn všetkých výrobných vzťahov a výrobných síl v spoločnosti tvorí ekonomickú štruktúru spoločnosti – základňu (nem. Basis) –, ktorá tvaruje podobu nadstavby (nem. Überbau) – kultúry, inštitúcií politickej moci, práva, náboženstva, morálky, štátu atď. Medzi základňou a nadstavbou existuje dialektická prepojenosť, pričom ich vzťah nie je skrtiktne kauzálny, nakoľko nadstavba často tiež ovplyvňuje základňu.

Z uvedeného vyplýva, že Marx odvodzoval dejinný pohyb z ekonomických zmien. Preto niektorí vedci navrhovali hovoriť nie o materialistickej, ale o ekonomickej koncepcii poňatia dejín, odlišujúc ju napr. od geografického determinizmu. K nim patril americký ekonóm Edwin R. A. Seligman, ktorý konštatoval:

Táto doktrína je často označovaná ako ‚historický materializmus‘ alebo ‚materialistické poňatie dejín‘. Tieto termíny sú avšak nepresné. Pokiaľ sa pod materializmom rozumie odvodzovanie všetkých zmien od materiálnych príčin, tak biologický pohľad na dejiny je tiež materialistický. Podobne teória, ktorá pripisuje všetky zmeny v spoločnosti vplyvu podnebia alebo povahe fauny a flóry je materialistická a pritom má len málo spoločného so zmienenou doktrínou. Doktrína, ktorej sa tu venujeme nie je vo svojej podstate len materialistická, ale tiež ekonomická. Preto vhodným označením nie je ‚materialistické poňatie‘, ale ‚ekonomické poňatie‘ dejín.

V Manifest der Kommunistischen Partei („Manifest Komunistickej strany“, 1848) uviedli, že „dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov,“ pričom „všetky doterajšie spoločnosti boli založené na protiklade utláčajúcich a utláčaných tried“. Predstavili svoju teleologickú filozofiu dejín, podľa ktorej je historický vývoj striedaním „spoločenských formácií“ založených na výrobných spôsoboch. Ako sme už uviedli vyššie, základňu tvoria výrobné vzťahy (Produktionsverhältnisse), ktoré sú prakticky socioekonomickými vzťahmi, a výrobné sily (Produktivkräfte). Výrobné sily sú kombináciou výrobných prostriedkov (Produktionsmittel) a pracovnej sily (Arbeitskraft). Výrobné prostriedky sú súhrnom pracovných prostriedkov (Arbeitsgegenstände), t. j. strojov, náradia, infraštruktúry, a výrobných predmetov (Arbeitsmittel), t. j. prírodných zdrojov a surovín. Pracovná sila je súhrn mentálnych a fyzických schopností vynaložených na vykonávanie práce (Arbeit).

Hoci Marxova terminológia nebola konzistentná, u marxistických autorov sa zaužíval termín výrobný spôsob (Produktionsweise) na označenie kombinácie výrobných vzťahov s úrovňou vývoja výrobných síl. Každý výrobný spôsob je definovaný na základe jeho vzťahu k výrobným vzťahom. Takto zadefinoval Marx a Engels šesť základných výrobných spôsobov, na základe ktorých je postavená marxistická periodizácia dejín.

primitívny komunizmus – prehistória,
ázijský výrobný spôsob – predotrokárske spoločnosti v Číne, Indii, Mezopotámii a Egypte,
antický výrobný spôsob – od ázijského sa odlišuje tým, že majetok je priamym vlastníctvom konkrétnych jedincov (antické Grécko, antický Rím),
feudalizmus,
kapitalistický výrobný spôsob,
socializmus – Ústredným bodom medzi kapitalistickým a socialistickým výrobným spôsobom je snaha o odstránenie súkromného vlastníctva, nakoľko podľa marxistickej teórie ním dochádza k vykorisťovaniu (exploatácii), pričom v marxizme sa vykorisťovanie chápe ako privlastňovanie si nadhodnoty (t. j. rozdielu medzi robotníkom vytvorenou hodnotou a hodnotou jeho pracovnej sily uplatnenej pri výrobe) kapitalistom – avšak marginalistická revolúcia (konkrétne nástup teórie marginálneho úžitku) v rozpore s marxistickou teóriou dokázala, že cena tovarov nie je určovaná veľkosťou výrobných nákladov, ale subjektívnym pocitom uspokojenia poslednou jednotnou danej zásoby určitého tovaru.

Keď úroveň výrobných vzťahov zaostáva za úrovňou výrobných síl, z výrobných vzťahov sa stávajú zábrany ďalšieho vývoja výrobných síl. Kvôli tomu, aby sa výrobné sily mohli ďalej rozvíjať, zastarané výrobné vzťahy sú nahradené novými výrobnými vzťahmi. Hoci vo svojich teoretických a metodologických statiach Marx a Engels hovorili o primáte (neúprosne sa vyvíjajúcich) výrobných vzťahov, ich empiricky založené analýzy historických javov indikujú, že skutočný primát majú špecifické výrobné vzťahy a z nich vychádzajúci triedny konflikt resp. triedny boj (Klassenkampf), nakoľko vývoj výrobných vzťahov môže stagnovať či dokonca nadobudnúť spätný chod. K nahradzovaniu zastaraných výrobných vzťahov novými tak dochádza prostredníctvom sociálnej revolúcie. Nositeľom revolúcie je vždy utláčaná sociálna trieda (Soziale Klasse). Marx a Engels to dokladali na príklade Veľkej francúzskej revolúcie, v ktorej buržoázia stojac oproti feudálnej aristokracii zvrhla feudalizmus, ktorý obmedzoval ich ekonomickú činnosť, a nastolila kapitalizmus.

V ďalšej fáze podľa nich mala nastať revolúcia, ktorej nositeľom mal byť „proletariát“ (robotníci) utláčaný buržoáziou, pričom tento „triedny boj“ bol „viac-menej skrytou občianskou vojnou v terajšej spoločnosti až do chvíle, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo“. Výsledkom je nastolenie socializmu a napokon komunizmu ako finálneho stupňa vývoja ľudskej spoločnosti. Niektoré neskoršie Marxove práce ale indikujú, že časom túto tézu prehodnotil a bol si vedomý vývojových alternatív.

Marx a Engels po sebe zanechali viacero textov vyjadrujúcich sa k teórii dejín či ku konkrétnym historickým udalostiam a problémom. Vytvorili vplyvnú koncepciu založenú na materialistickej resp. ekonomickej interpretácii historického vývoja a presvedčení o jeho smerovaní k ustanovení komunistickej spoločnosti. Marxove a Engelsove analýzy boli navyše vždy úzko zviazané s ich snažením v oblasti politickej teórie i praktickej politiky. Problémom ostáva, že uplatnili viacero historiografických prístupov a ponúkli rôzne špecifické interpretácie, ktoré nie sú vzájomne konzistentné. Pritom svoj pohľad na teóriu dejín nevyložili v úplnom a definujúcom diele. Celkovo možno vymedziť tri vzájomne sa prekrývajúce pohľady na dejiny:

antropogenetický – rané práce – uplatňujú hegelistický prístup, podľa ktorého sú de-jiny dialektickým posunom prostredníctvom ktorého ľudstvo dospieva k sebauvedomovaniu, t. j. k určitému cieľu,
pragmatologický – od polovice 40. rokov, diela Die heilige Familie („Svätá rodina“, 1844), Die Lage der arbeitenden Klasse in England („Podmienky pracujúcej triedy v Anglicku“, 1845), Die Deutsche Ideologie („Nemecká ideológia“, 1845–1846) – antropogenetické hľadisko nahrádza interpretácia, podľa ktorej sú dejiny výsledkom konania jedincov a skupín hnaných svojimi potrebami v situáciách, v ktorých sa ocitli, pričom sa Marx a Engels vždy pridržiavali tvrdenia, že jednotlivci sú produktmi daných historických podmienok a vzťahov,
nomologický – neskoršie práce, Das Kapital („Kapitál“, 1867–1883), Engelsovo dielo Anti-Dühring („Proti Dühringovi“ , 1878) – historický proces je vnímaný ana-logicky k prírodným procesom, ktoré prebiehajú v súlade s „vnútornými skrytými zákonmi“, pričom úlohou historika je odkryť povahu týchto zákonitostí; vytváranie ekonomických spoločenských formácií je vnímané ako proces „prirodzenej histórie“, v ktorej jedinci vystupujú ako personifikácie ekonomických kategórií, nositelia konkrétnych triednych vzťahov a záujmov. Nomologický prístup bol neskoršími marxistami zhrnutý do filozofického systému dialektického materializmu (ten chronologicky ani logicky nepredchádzal empirickej teórii sformulovanej v polovici 40. rokov; historický materializmus nie je aplikáciou dialektického materializmu).

Nakoľko Marx a Engels písali v dlhšom časovom období, rôznych okolnostiach a v rôznych žánroch, vytvorili spektrum rozdielnych, dokonca až protichodných historických interpretácií. Príkladom je kontrast medzi názorom na prechod z feudalizmu do kapitalizmu v dielach Die Deutsche Ideologie (1845–1846) a Manifest der Kommunistischen Partei (1848), v ktorých sa Marx a Engels zamerali na vzostup miest, obchodu a mestskej buržoázie a medzi vzrastajúcim dôrazom na transformáciu pôdohospodárstva a expropriáciu roľníckych producentov v Grundrisse (1857–1858) a Das Kapital (1867–1883).

Marxistických historikov možno od nemarxistických rozlíšiť podľa nimi zdieľanej terminológie (termíny a koncepty), spoločných záujmov, výskumných otázok, hypotéz.

2. Marxistická historiografická subkultúra (prelom 19. a 20. storočia)

V poslednej tretine 19. storočia sa začína formovať historiografická produkcia založená na teórii sformulovanej Marxom a Engelsom, hoci v tomto momente ešte nemožno hovoriť natoľko o marxistickej historiografii, ale skôr o marxistickej historiografickej subkultúre, keďže až na výnimky existovala mimo akademickej sféry – v prostredí európskeho socialistického (robotníckeho) hnutia. Prví marxistickí historici boli obvykle činní ako novinári či aktívni politici a historiografická tvorba bola súčasťou ich širších politických aktivít.

K prvým patril August Ferdinand Bebel (1840–1913), nemecký filozof, spoluzakla-dateľ Sociálnodemokratickej robotníckej strany Nemecka (Sozialdemokratische Arbeiterpartei Deutschlands) a vedúca osobnosť nemeckého sociálnodemokratického hnutia od roku 1892 až do svojej smrti v roku 1913. Zaoberal sa ženskou otázkou a (v súlade s názorom F. Engelsa) pôvod útlaku ženy videl vo vzniku súkromnovlastníckych vzťahov. V práci Die Frau und der Sozialismus („Žena a socializmus“, 1879) sa pokúsil podať dejiny spoločenského postavenia žien od prehistórie po súčasnosť, analyzovať aktuálnu situáciu a načrtnúť vyhliadky ženskej otázky v socialistickej spoločnosti.

Zrejme najvýznamnejším socialistom-historikom bol Franz Mehring (1846–1919), ktorý spísal rozsiahle dejiny nemeckej sociálnej demokracie (Geschichte der deutschen Sozialdemokratie, 1897–1898), životopis Karla Marxa (Karl Marx, 1918) a spis Die Lessing-Legende („Lessingovská legenda“, 1892).

Ďalšou ústrednou postavou socialistického hnutia, ktorá sa venovala dejinám, bol rakúsky historik, filozof a ekonóm Karl Johann Kautsky (1854–1938), ktorého najdôležitejšou historickou prácou je Vorläufer des neueren Sozialismus („Predchodcovia moderného socializmu“, 1895), zaoberajúca sa dejinami utopického myslenia a sociálne emancipačnej politiky, vrátane husitského hnutia. V knihe Der Ursprung des Christentums („Pôvod kresťanstva“, 1908) sa venoval náboženským dejinám. Kautsky sa neskôr stal kritikom boľševikov v Rusku a polemizoval s Vladimirom Iľjičom Leninom a Levom Davidovičom Trockim.

Na prelome 19. a 20. storočia do formovania marxistickej historiografie zasiahli aj nemecký socialista Eduard Bernstein (1850–1932), ktorý zdôrazňoval význam nemateriálnych faktorov v historickom vývoji a kritizoval mechanické aplikovanie historického materializmu, ruský filozof, menševik a kritik októbrovej (boľševickej) revolúcie Georgij Valentinovič Plechanov (1856–1918) či taliansky filozof Antonio Labriola (1843–1904), ktorý patril medzi prvých marxistov v akademickej obci a vytvoril koncepciu dialektického materializmu – komplexný filozofický systém vysvetľujúci zákonitosti historického vývoja. Marxizmus sa do akademickej obce preniesol v priebehu prvej polovice 20. storočia.

3. Marxistická historiografia v 20. storočí

Marxistická či marxizmom inšpirovaná analýza dejín sa v priebehu prvej polovice 20. storočia preniesla na akademickú pôdu. Marxizmom ovplyvnené dejepisectvo sa etablovalo nielen v Európe a Severnej Amerike, ale aj v historiografiách Indie, Číny a Japonska. Vrchol svojho vplyvu dosiahlo v druhej polovici 20. storočia, predovšetkým v období 50. a 60. rokov. Odlišný vývoj mala marxistická historiografia na Západe a v Sovietskom zväze a jeho neskorších satelitoch, kde sa stala oficiálnou a štátom presadzovanou historickou vedou, ktorá mala popri poznávaní minulosti slúžiť na legitimizáciu komunistického režimu. Zatiaľ čo západná marxistická historografia stavala prevažne na emancipačnej a kritickej stránke marxizmu, na Východe boli podobné snahy vnímané ako nevítané pokusy o revizionizmus záväznej doktríny.

4. Marxistická historiografia v Sovietskom zväze a v štátoch východného bloku

V Sovietskom zväze Vladimir Iľjič Lenin (1870–1924) reflektoval vo svojich prácach význam historického vývoja pre marxistickú analýzu aktuálnej politickej a ekonomickej situácie. Na historiografiu malo najväčší vplyv jeho zdôrazňovanie úlohy avantgardnej strany v procese triedneho boja, revolúcie a budovania socializmu. Lenin vyzdvihoval význam straníctva v procesu poznávania sveta. Podľa tejto koncepcie bolo poznávanie formulované z triednych perspektív a vízia bezhodnotovej vedy predstavovala podľa Lenina „úplné zastretie skutočnosti“.

Leninovu koncepciu o kľúčovej úlohe robotníckej triedy, vedenej revolučnou (komunistickou), stranou v historickom vývoji ďalej prehĺbil Josif Vissarionovič Stalin (1878–1953), generálny tajomník Všezväzovej komunistickej strany (boľšetikov) od roku 1922 a de facto diktátor Sovietskeho zväzu.

— — —

Použitá literatúra
ADAMSON, Walter L. Marxism and Historical Thought. In Kramer, Lloyd – Maza, Sarah (eds.). A Companion to Western Historical Thought. Malden, MA; Oxford : Blackwell Publishers, 2002. ISBN 0631217142, pp. [205]-222.
RIGBY, S.[tephen] H.[enry]. Marxist Historiography. In Bentley, Michael (ed.). Companion to Historiography. London; New York, NY : Routledge, 1997. ISBN 0203991451, pp. [868]-906.
SELIGMAN, Edwin R.[obert] A.[nderson]. The Economic Interpretation of History. I. In Political Science Quarterly. December 1901, Vol. 16, No. 4, pp. 612-640.
SELIGMAN, Edwin R.[obert] A.[nderson]. The Economic Interpretation of History. II. In Political Science Quarterly. March 1902, Vol. 17, No. 1, pp. 71-98.
SELIGMAN, Edwin R.[obert] A.[nderson]. The Economic Interpretation of History. II. In Political Science Quarterly. June 1902, Vol. 17, No. 2, pp. 284-312.
SOMMER, Vítězslav. Marxismus a historiografie. In Čechurová, Jana – Randák, Jan (eds.). Základní problémy studia moderních a soudobých dějin. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2014. ISBN 9788074228099, s. 143-166.