Postavenie zemepanského mestečka Sečovce v stredoveku
Špecifické postavenie v Uhorsku mali (zemepanské) mestečká (oppidum, príp. libera villa), ktoré oplývali nižšou právnou autoritou než slobodné kráľovské mestá (civitas), avšak významnejším právnym, hospodárskym a kultúrnym postavením než dediny. Rozdiely medzi mestečkami a mestami možno charakterizovať z hľadiska vonkajších a vnútorných znakov. K prvým menovaným patrí menší rozsah sídliska, chýbajúce opevnenie, nižší podiel remeselnej činnosti a obchodu na ich ekonomike. Vnútorným znakom je predovšetkým ich právna závislosť na vlastníkoch – miestnej šľachte (príp. vysokom klére) a menšie výsady. Od dedín sa líšili rozvinutým remeselníctvom a zaužívaným trhom, v neskoršom období aj jarmokom. Tieto mestečká mohli vzniknúť z pôvodných slovenských dedín, trhovej osady (z 12. storočia), vojensko-strážnych osád, príp. boli novozaložené.1
K mestečkám, ktoré sa vyvinuli zo starého osídlenia, patrili Sečovce rozkladajúce sa na východnom úpätí Slanských vrchov. Ekonomický rozmach Sečoviec v 14. – 15. storočí bol determinovaný výhodnou geografickou polohou, obchodne naviazanou na blízke Košice. V druhej polovici 16. storočia ich už možno charakterizovať ako významné rozvinuté mestečko na strednom Zemplíne.
Vývojom Sečoviec do 16. storočia sa zaoberal Ferdinand Uličný,2 ktorý vďaka spracovaniu rozsiahleho archívneho materiálu vyvrátil chybné údaje a interpretácie v staršej literatúre.3 K obdobiu do 17. storočia sa viažu aj niektoré zistenia sečovského dejepisca Štefana Korčmároša,4 ktoré sú avšak faktograficky limitované, keďže jeho hlavnú pramennú základňu tvorilo dielo zemplínskeho vzdelanca Antona Sirmaja z 19. storočia.5
Táto práca podáva dosiahnuté poznatky o stredovekom vývoji Sečoviec vo vzťahu k ich konštituovaniu ako držiteľa právneho statusu mestečka. Ďalej sa venuje porovnaniu postavenia mešťana Sečoviec so všeobecným postavením mešťanov v slobodných kráľovských mestách.
Vývoj Sečoviec – a villa ad oppidum
Archeologické prieskumy uskutočnené v 80. rokoch 20. storočia dokazujú prítomnosť slovanských sídlisk z veľkomoravského obdobia v polohách Vinice a Dobrošňa, t. j. severozápadne a severovýchodne od súčasného intravilánu Sečoviec.6 Zároveň zmienka o tradičnej hranici chotára v listine kráľa Bela IV. z roku 1245, ktorá je súčasne prvou priamou písomnou správou o Sečovciach, ako aj etymológia maďarského názvu Zech / Zeech, vzniknutého zo slovanského osobného alebo rodového mena Seč, podľa F. Uličného svedčí o nepretržitosti osídlenia tohto územia od 9. storočia.7 Z hľadiska vzniku je tak stredoveké mestečko Sečovce priamym pokračovateľom pôvodnej veľkomoravskej slovenskej dediny.
V uvedenej listine sú Sečovce charakterizované ako villa (dedina, resp. zárodočné mesto), čo síce ich mestskosť priamo nevystihovalo, avšak dochované písomné pramene dokazujú existenciu trhu v 13. storočí.8 Hospodársky rozmach Sečoviec podmienila výhodná geografická poloha. Mestečkom prechádzala krajinská cesta v smere Košice – Slanec – Sečovce – Michalovce, o ktorej význame svedčí rozmiestnenie ruských strážnych osídlení,9 pričom západovýchodným smerom prechádzala aj menšia cesta cez Dargovský priesmyk. Ďalším dôležitým spojom bola severojužná cesta z Vranova nad Topľou cez Milhostov do Trebišova (a následne do Sárospataku), ktorej severná časť sa prvýkrát spomína v roku 1359 ako magna via (veľká – významná, starobylá cesta).10
Strategická poloha na križovatke oboch ciest znamenala pre Sečovce stály prísun kupcov a tovaru. Na rozvoji obchodu mala záujem aj miestna šľachta, ktorá vďaka trhu získavala príjem z predaja časti naturálií a trhových poplatkov. Už z roku 1336 pochádza zmienka, ktorá miestny trh konaný vo štvrtok posudzoval ako pravidelnú zvyklosť.11 Tradícia štvrtkového termínu sa zachovala až do 16. storočia a to aj napriek protestu košických mešťanov, ktorí si v roku 1371 u kráľa Ľudovíta I. vydobyli nariadenie o zmene dňa konania trhu v Sečovciach, keďže Košice taktiež uskutočňovali štvrtkový trh.12
Napriek tomu, že obchod dodával Sečovciam de facto postavenie mestečka oproti okolitým osídleniam, ako oppidum sa prvýkrát dokázateľne spomínajú až v roku 1414.13
Právne postavenie mešťanov Sečoviec
Právny status mešťana zemepanského mestečka sa líšil voči postaveniu mešťana slobodného kráľovského mesta nielen menším rozsahom právomocí, ale aj jeho závislosťou na miestnej šľachte, od čoho boli privilegované mestá oslobodené, keďže sa ich postavenie rovnalo statusu „kolektívneho šľachtica“.
Na základe dobových reálií F. Uličný predpokladá, že Sečovce prešli z pôvodne kráľovského vlastníctva do držby šľachty donáciou na začiatku 13. storočia. Správa o prvom menovite známom vlastníkovi, ktorým bol šľachtic Peter, pochádza z roku 1297.14 Petrovi zároveň patrili pozemky okolitých dedín spolu s Braničevským hradom (Purustyan) severozápadne od dediny Bačkov, čím došlo k vytvoreniu sečovského (hradného) panstva. Avšak po neúspešnom pokuse osobne zabiť novokorunovaného kráľa Karola I. bol nútený opustiť krajinu. Skonfiškované majetky v roku 1321 Karol I. rovným dielom daroval šiestim vetvám šľachtickému rodu Bokša (Boxa), ktorý bol výlučným majiteľom Sečoviec do prelomu 15. a 16. storočia, kedy sa majoritným vlastníkom mestečka stal šľachtický rod z Perína.15 Tento vývoj majetkoprávnych vzťahov sa značne odrazil aj na miere privilégií mestečka a mešťanov. Miestna šľachta sa prirodzene snažila zvýšiť príjmy a mocenský vplyv na svojich pozemkoch, čo mohlo negatívne vplývať na samosprávny vývoj, avšak zároveň mala záujem na rozvoji trhu a získaní rozsiahlejších obchodných výsad pre mestečko. Predovšetkým voči kráľovi lojálni Bokšovci získali privilégiá, z ktorých najvýznamnejšie bolo mýtne právo a právo usporadúvať jarmoky získané od kráľa Žigmunda v roku 1437. Sečovské jarmoky sa konali na sviatok Martina (10. – 12. november) a Žofie (14. – 16. máj), pričom rovnako ako v okolitých mestečkách trvali tri dni.16
Výsadná listina Sečoviec a Sečovčanov sa nezachovala, preto je možné utvoriť len ich teoretickú podobu.17 Individuálnymi právami bolo zaručenie vlastníckych práv na nehnuteľnosti, vrátane pozemkového vlastníctva, a garancia osobnej slobody, ktorá spočívala v možnosti odsťahovať sa z mestečka, zvoliť si povolanie, vydať sa na obchodnú cestu alebo štúdium. Zo Sečoviec je písomne doložený jeden nešľachtický mešťan, ktorý študoval na Krakovskej univerzite – Matej Fabiani (Mathias Fabiani de Zeczh), absolvent z roku 1477.18
Najdôležitejším kolektívnym právom samotných mešťanov bola voľba mestskej rady – richtára a prísažných. Richtár predseda rade a navonok aj dovnútra reprezentoval mestečko, zastupoval ho voči kráľovským, stoličným orgánom, šľachte aj ostatným mestám. Taktiež dohliadal na plnenie daňových povinností a ako dôveryhodná osoba mohol slúžiť ako ručiteľ či svedok obchodných zmlúv, kúpno-predajných zmlúv a pod. K jeho najvýznamnejšej právomoci patrilo súdenie mešťanov v civilných sporoch a násilnostiach.19 Značné obmedzenie justičných kompetencií mohlo znamenať listina kráľa Žigmunda z roku 1405, ktorou udelil rodu Bokšovcov súdnu právomoc nad ich poddanými v okolitých dedinách, aj v samotnom mestečku. Avšak či bolo toto právo v Sečovciach prakticky využívané nie je známe.20
Prvý menovite známy richtár bol Gregor Horvát (Gregorius Horwath), o ktorom sa zachovala zmienka v úradnom liste mestečka Sečoviec Bardejovu z roku 1455. Z roku 1515 pochádza správa o richtárovi Jakubovi Zlatníkovi (Jacobus Aurifaber), roku 1533 rade predsedal Peter Krajčír (Petrus Sartor). K výraznej zmene došlo okolo polovice 16. storočia, keď kvôli dvom vlastníckym šľachtickým rodom mešťania volili dvoch richtárov, čo je dokázateľné v roku 1568, kedy richtármi bol súčasne Mikuláš Varga (Nicolao Varga) a Lukáš Literát (Luca Literato).21 Rovnako o dvoch richtároch vykonávajúcich funkciu zároveň je zmienka v urbári trebišovského panstva z roku 1601 – slobodník (libertinus) Jakub Literát (Jacobus Literatus) a včelár Michal Kellyen (Michael Kellyen).22
Štyroch až šiestich prísažných volili každoročne členovia desať- až dvadsaťčlennej volenej obce, ktorú zostavovali z mešťanov richtár spolu s ostatnými v mestskej rade. Najstaršia zmienka o rade pochádza až z roku 1455 a volená obec sa spomína len nepriamo.23 Je možné, že tento volebný systém mestečko prebralo od blízkych Košíc, ktoré disponovali privilégiom volenej obce už koncom 13. storočia.
Ako obyvatelia zemepanského mestečka boli Sečovčania zaviazaní popri dane kráľovi a cirkevnom desiatku odovzdávať dávky zemepánom. Najstarší súpis tohto zdanenia sa zachoval až z roku 1601. Peňažná renta sa vyplácala vo výške 33 denárov na sviatok Juraja a jeden florén 33 denárov na sviatok Michala. Na sviatok Narodenia Pána domácnosti odvádzali jeden košický gbel ovsa, dve sliepky, dva chleby. K sväteniu Paschy sa viazala povinnosť odovzdať dva koláče, pričom celé mestečko dávalo jednu ovcu.24
Náboženské reálie
Dôležitú súčasť poznania postavenia sečovských mešťanov tvoria náboženské reálie mestečka. O Sečovciach nie je známe, že by disponovali právom voľby farára, ktoré bolo jedným z najvýznamnejších mestských výsad v stredoveku.
Prvá písomná zmienka o existencii murovaného kostola, zasväteného sv. Márii Magdaléne, pochádza z roku 1312, kostolná veža sa spomína v roku 1429.25 Podľa záznamov farskej kroniky z 18. storočia šlo o tzv. odpustkový kostol. Na jeho mieste bol v roku 1494 v gotickom štýle postavený nový (farský) kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie.26
Náboženské pomery zasiahla aj niekoľkoročná prítomnosť husitského tábora v polovici 15. storočia, ale najviac ich ovplyvnila šíriaca reformácia v 16. storočí. Na skutočnosti, že Sečovce sa stali jednou z prvých evanjelických farností na strednom Zemplíne mal výrazný podiel najmajetnejší sečovský šľachtic Peter z Perína († 1548), jeden z prvých prívržencov reformácie z uhorskej šľachty.27 Pod jeho patronátom pôsobili po bitke pri Moháči na jeho panstve v Sárospataku maďarskí reformátori.28 Už okolo roku 1530 v sečovskom kostole slúžil evanjelický kazateľ a z roku 1533 pochádza zmienka o kňazovi Mikulášovi (presbiter Nicolaus). V 40. rokoch sa v mestečku plne skonsolidovala evanjelická farnosť s filiálkami v okolitých dedinách.29
Po vymretí mužskej línie peréniovského rodu získali v 60. rokoch 16. storočia väčšinu sečovského panstva do držby Drugetovci, ktorí postupne presadili kalvínsku reformáciu, čo znamenalo prísun maďarských kazateľov. Avšak keďže prevažná časť veriacich boli Slováci v mestečku tiež pôsobil slovenský kazateľ, ktorý je spoľahlivo doložený z roku 1641, kedy sa v zápise vizitácie sečovskej farnosti popri maďarskom kňazovi Jánovi S. Miskolczim spomína slovenský diakon (collega) Ján zo Zvolena.30
Napriek chýbajúcim písomnostiam sa predpokladá, že farská škola tradične existovala pri kostole,31 najväčší rozkvet sečovské školstvo dosiahlo s nástupom reformácie. Pričinil sa o to sečovský rodák, chránenec Petra z Perína a prvý doložený sečovský učiteľ, Štefan Sečovský (Gálszécsi István), ktorý absolvoval štúdiá vo Viedni, Krakove (1526) a Wittenbergu (1532), pričom v roku 1529 údajne učil v Košiciach a v roku 1540 pôsobil ako kazateľ v meste Gyula. V Krakove vydal prvý maďarský tlačený kancionál (1536), z ktorého sa ale zachovalo len niekoľko strán.32 Pre svoju pedagogickú činnosť na miestnej škole býva označovaný ako „Majster sečovskej školy“.
Záver
Sečovce sa na prechode stredoveku a novoveku stali popredným mestečkom na strednom Zemplíne. V prvom mapovom zobrazení Uhorska (Tabula Hungariae) z roku 1528 sú zahrnuté medzi významnejšími sídlami krajiny. So vzrastajúcou dôležitosťou samosprávy sa v 16. storočí začala používať vlastná mestská pečať.33
Napriek tomu, že postavenie tunajších mešťanov nikdy nedosiahlo právny status podobný obyvateľom slobodných miest, výsada výročných jarmokov v spojení s výhodnou geografickou polohou pôsobila veľmi pozitívne na rozvoj obchodu a remesiel. Šíriaca sa reformácia znamenala aj rozvoj miestneho školstva.
[1] Pre všeobecné znaky a typológiu mestečiek pozri ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku. In Historický časopis, 1990, roč. 38, č. 2, s. 253, 267-270.
[2] Obsažné sú predovšetkým jeho príspevky In Ordoš, Ján (ed.). Sečovce. 2. vyd. Prešov : L.I.M., 2009, s. 33-59; ďalej príspevky k dejinám trebišovského panstva, ktorého boli neskôr Sečovce súčasťou In Tajták, Ladislav (ed.). Dejiny Trebišova. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1982, s. 104-134. Ucelený pohľad na vývoj mestečiek vo východoslovenskej oblasti podáva štúdia ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku. In Historický časopis, 1990, roč. 38, č. 2, 253-272.
[3] Napr. za rok prvej písomnej zmienky sa do 80. rokov považoval 1255 (resp. u sečovského dejepisca Štefana Korčmároša 1256). Pozri POLLA, Belo – VINDIŠ, Imrich. Východoslovenské hrady a kaštiele. Martin : Osveta, 1956, s. 109.; KORČMÁROŠ, Štefan – SABOL, Eugen. Sečovce 1256 – 1956. Sečovce : Jubilejný výbor osláv 700. výročia založenia Sečoviec, s. 7. Staršia listina spomínajúca Sečovce v roku 1245 bola publikovaná až v druhom zväzku Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (1987).
[4] laický historik, múzejník a kronikár
[5] v slovenskom preklade SIRMAJ, Anton. Historické, topografické a politické poznatky stolice zemplínskej II. Preklad Pavol Cibuľka. Michalovce : Zemplínska spoločnosť, s. 104-107.
[6] CHOVANEC, Ján. Okres Trebišov. In Gačková, Lýdia – Béreš, Július (eds.). Archeologické dedičstvo Zemplína : Pravek až včasný stredovek. Zemplínska spoločnosť : Michalovce, 2004, s. 474.
[7] ULIČNÝ, Ferdinand. Pôvod Sečoviec. In Ordoš, Ján (ed.). Sečovce. 2. vyd. Prešov : L.I.M., 2009, s. 33.
[8] ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku..., s. 264.
[9] Z iniciatívy uhorských kráľov sa v 11. – 12. storočí do Uhorska presťahovalo viacero skupín ruského pôvodu, ktorých usadili najmä na severovýchode krajiny. Nimi založené osady charakterizujú názov „Ruská“ alebo „Ruskov“. Povinnosťou týchto obyvateľov bolo stráženie a ochrana priľahlých krajinských ciest. V okolí spomínanej cesty sa nachádzala dedina Ruskov (Abovská župa). Pozri ULIČNÝ, Ferdinand. Podiel Rusov, Rusínov na doosídľovaní Slovenska v stredoveku. In Slavica Slovaca. ISSN 0037-6787. 1993, roč. 28, č. 1-2, s. 24, 26.
[10] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí. In Ordoš, Ján (ed.). Sečovce. 2. vyd. Prešov : L.I.M., 2009, s. 42. V koncovej poznámke č. 48 citácia listiny z roku 1359 (Magyar Országos Levéltár Budapest, Diplomatikai levéltár, 57 349): „ad magnam viam que ducit de Zeech in Palankam“. O uvedených cestných ťahoch pozri aj ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Trebišov v 14. – 16. storočí. In Tajták, Ladislav (ed.). Dejiny Trebišova. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1982, s. 119.
[11] ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku..., s. 264.
[12] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 42.
[13] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 44.; Pre zmienku z roku 1437 pozri ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku..., s. 264.; A. Sirmaj spomína rok 1402, pozri SIRMAJ, Anton. Historické, topografické a politické..., s. 105.
[14] ULIČNÝ, Ferdinand. Panstvo Sečovce v 11. – 16. storočí. In Ordoš, Ján (ed.). Sečovce. 2. vyd. Prešov : L.I.M., 2009, s. 36.
[15] ULIČNÝ, Ferdinand. Panstvo Sečovce v 11. – 16. storočí..., s. 37, 39.
[16] ULIČNÝ, Ferdinand. Začiatky mestečiek na východnom Slovensku..., s. 271. Výnimkou boli Michalovce a Sobrance, ktoré mohli dvakrát ročne usporadúvať týždeň trvajúce jarmoky. A. Sirmaj kladie začiatok výročných jarmokov do skoršieho obdobia (cca 1402), pozri SIRMAJ, Anton. Historické, topografické a politické poznatky stolice zemplínskej II.., s. 105.
[17] podľa ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 50.
[18] CHMIEL, Adam et al. Album studiosorum Universitatis Cracoviensis I. Universitatis Jagellonicae : Krakow, 1887, s. 228. „Mathias Fabiani de Zeczh. s. 2 gr.“ Podľa zápisu Fabiani zaplatil za (ročné) štúdium 2 groše.
[19] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 51.
[20] ULIČNÝ, Ferdinand. Panstvo Sečovce v 11. – 14. storočí..., s. 38.
[21] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 52. Prímeno (priezvisko) Literát (Literatus) môže značiť vzdelanca, keďže v Sečovciach sú zo skoršieho obdobia známi dvaja držitelia tohto mena (1378 – Dionýz Literát, 1436 – Jakub Literát), ktorí boli prinajmenšom absolventi kláštornej školy. Pozri ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 54.
[22] NOVÁK, Jozef (ed.). Urbár hradného panstva Trebišov 1601. In Marsina, Richard – Kušík, Michal (eds.). Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 19.
[23] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 52.
[24] NOVÁK, Jozef (ed.). Urbár hradného panstva Trebišov 1601..., s. 19.
[25] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 53.
[26] ŠTIEBER, Martin. História [online]. Sečovce : Farnosť Nanebovzatia Panny Márie Sečovce, 2012. cit. [2014-04-13].
[27] V roku 1548 sa Peter z Perína vo väzení vo Wiener Neustadt (Viedenské Nové Mesto) prihlásil sa k učeniu Martina Luthera, avšak v tom čase v hornom Potisí ešte nerozlišovali luteránsky a kalvínsky smer reformácie. Pozri VARSIK, Branislav. Vznik a vývin slovenských kalvínov na východnom Slovensku. In Historický časopis. ISSN 0018-2575. 1991, roč. 39, č. 2, s. 129-130.
[28] VARSIK, Branislav. Vznik a vývin slovenských kalvínov na východnom Slovensku..., s. 129.
[29] ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 53.
[30] VARSIK, Branislav. Vznik a vývin slovenských kalvínov na východnom Slovensku..., s. 141. Ján zo Zvolena pôsobil ako slovenský kazateľ už v roku 1629 v blízkom Milhostove.
[31] Podľa ULIČNÝ, Ferdinand. Mestečko Sečovce v 14. – 16. storočí..., s. 54.
[32] Heslo Gálszécsi István. In Kenyeres, Ágnes (ed.). Magyar életrajzi lexikon 1000–1990. Budapest : Arcanum, 2001.
[33] Pre popis pečate pozri NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku II. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2008, s. 225.
