Úloha politických strán

01.12.2013 08:44

„Politické strany sú skorumpované, ich kandidáti sú podriadení straníckym špičkám – preto voľte nezávislých, my sa zodpovedáme len vám – voličom!“ Aj v takomto duchu sa niesla predvolebná kampaň najväčšej politickej slávnosti tejto jesene, volieb do vyšších územných celkov. Zvlášť slovenský internetový priestor sa plní invektívami na rôzne politické strany, paušálne hodnotené ako „skazené“, pritom sa však bez väčších rozborov na piedestál ideálu budúcnosti krajiny vyzdvihuje myšlienka občianskej spoločnosti, priamej demokracie bez „skorumpovaných strán a politikov“. Ťažko si avšak možno predstaviť takéto zriadenie, čo netkvie len v náročnosti realizácie tohto cieľa, ale aj v absurdite predstavy takejto priamej demokracie. Pretože kritizovaná situácia v politickom spektra nám neponúka otázku či potrebujeme politické strany, ale aké politické strany potrebujeme.

Najväčšou skúškou politika je schopnosť vzoprieť sa vlastnej strane, pokiaľ si to vyžadujú okolnosti. Generálnou previerkou strany je zasa schopnosť takéto turbulencie uniesť či dokonca ich využiť k obohateniu vlastného hnutia. Názorný príklad pochádza zo Spojených štátov, krajiny s dlhou tradíciou politických strán, i keď fungujúcich na odlišnom princípe ako na Slovensku. Republikánsky kongresman Ron Paul a jemu názorovo príbuzní kolegovia zo secesionistickej platformy Tea Party otvorene kritizujú nielen kroky Obamovej administratívy, ale aj intervencionistickú politiku reprezentovanú Republikánskou stranou. Zatiaľ čo majorita súčasných Republikánov osciluje medzi rôznymi podobami neokonzervativizmu, paleokonzervatívna Tea Party deklaruje snahu o „navrátenie k pôvodným republikánskym hodnotám“ a získava si popularitu medzi liberálne orientovanými voličmi.¹

Keď si túto situáciu premietneme na slovenské pomery, môžeme nájsť istú podobnosť v odčlenení Konzervatívnych demokratov Slovenska (KDS) od Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) po názorovej nezhode o orientácii KDH počas rokovaní o podobe budúcej vládnej koalície v roku 2006. KDS sa na rozdiel od zámorskej Tea Party vydala vlastnou politickou cestou a pomaly pláva v pásme marginalizovaných strán. Pri pohľade na podobnosť ideologických cieľov kresťanských demokratov (KDH), konzervatívnych demokratov (KDS), občianskych konzervatívcov (OKS) a konzervatívneho krídla Novej väčšiny – Dohody Daniela Lipšica (NOVA), zistíme mierne rozdiely, predovšetkým medzi poslednými troma menovanými. Resp. žiadne rozdiely, ktoré by nebolo možné vyriešiť vzájomnou diskusiou, kompromisom či uplatnením voľného mandátu napr. v prípade interrupcií a pod., ako je to bežné u liberálnych hnutí vo svete.

Keďže vybudovať plnohodnotnú politickú stranu pomocou hodnotovej politiky trvá až 10 rokov, je podivuhodné, že politici miesto snahy o obrodu zakladajú nové hnutia. To ale samozrejme nemôže byť jednostrannou výčitkou voči odídencom, práve naopak, hlavný podiel zodpovednosti nesú nekompromisné stranícke elity, ktoré by sa akoby obávali kreativity či vybočenia z ustálenej šablóny vo vlastných radoch. Domnievam sa, že takáto prílišná autokracia je pre politické strany kontraproduktívna a niekedy pripomína kádrovanie v niekdajšej Komunistickej strane Československa. Nepochybne by každá politická strana mala sledovať isté ideologické hodnoty deklarované generálnou líniou alebo politickým programom, avšak je nepredstaviteľné, aby boli všetci straníci schopní jednoznačného konsenzu vo všetkých politických otázkach.

Krátkodobé spory, obvyklé pri skladaní predvolebných či povolebných koalícií ako to ilustruje príklad s KDH a KDS, len narúšajú dlhodobé ciele – vytváranie hodnotovej politiky. Oportunistické prístupy spravidla pôsobia protichodne voči snahe vytvoriť politické hnutie s dlhodobou tradíciou, postavené na istých princípoch v oblasti zahraničnej politiky, úlohy štátu v ekonomike a spoločenskom živote, teda na straníckej filozofii.

Politika samotná síce nie je len o ideáloch a teóriách – je to veľmi praktická záležitosť založená na schopnosti správne odhadnúť mieru kompromisu medzi často protichodnými názormi. To však samozrejme neznamená, že by mali byť stranícke elity motivované snahou vedenie strany na základe krátkodobých „štvorročných plánov“, nehľadiac na vlastné zásady a dlhodobé ciele. Tak ako neprospieva prehnaná tvrdohlavosť, ešte zničujúcejšie pôsobí opačný extrém – určovanie kurzu výlučne na základe momentálnych výhod. Zatiaľ čo prvý prístup stranu konzervuje a vytláča z relevantnej diskusie (napr. KSS, ĽSNS), druhý de facto spôsobuje jej zánik, keďže okliešťuje základné programové zameranie. Zásadovejší politici túto stranu opúšťajú a stáva sa omnoho náročnejším prilákať kvalitných nových členov, pretože záujmom oplývajú adepti motivovaní aktuálnymi výhodami plynúcimi napr. z vplyvu hnutia vo verejnej správe alebo mienkotvorných médiách. V neposlednom rade to môže spôsobiť dezorientovanosť voličskej základne. Samozrejme, takéto „syndrómy“ sa neprejavujú náhle a v plnej miere.  Spomínané rozširovanie členskej základne oportunistami možno badať napr. v strane Smer-SD, problémy s udržaním cenných osobností má KDH či SaS.

Domnievam sa, že by politické strany nemali zamrznúť vo vývoji a snažiť sa o prísne puristické hnutia, často založené aj na záujmových skupinách – katolíci, odborári a pod. Ich fungovanie by sa malo zakladať na vzájomnom konsenze v elementárnych ideových otázkach, v orientácii na liberalizmus, konzervativizmus, centrizmus a pod. Je však kontraproduktívne, ak sa názorové odtiene preklenú do rozporov či už priamo vnútri strany alebo medzi spolupracujúcimi stranami. Radšej by mali byť vnímané ako katalyzátor diskusie, ktorá by sa nemala obmedzovať len na vrcholovú úroveň, ale rozvinúť aj na miestnych štruktúrach. Tie síce usporadúvajú alebo spoluorganizujú rôzne kultúrno-športové podujatia, chýba im ale priestor na plnohodnotnú prezentáciu myšlienok, ktorý by mohol byť vytvorený v diskusných fórach, na stretnutiach s občanmi alebo v think-tankoch.

Veľkým problémom slovenských politických strán je totiž „odcudzovanie sa“ voličom, čo možno súvisí s výskytom množstva rôznych hnutí so slabo definovanou straníckou filozofiou a zároveň s neschopnosťou starších strán účinne podávať svoje podnety k širšiemu publiku. Akoby strany nedokázali plnohodnotne uchopiť svoju základnú funkciu – poskytovanie priestoru pre zapájanie verejnosti do politiky. Vznik nových nevyprofilovaných hnutí, ktoré nie sú schopné naplniť zverený mandát, tak odrádzajú voličov k neplodnému uvažovaniu o alternatívach k trhovej ekonomike, absolútnej priamej demokracia bez akýchkoľvek politikov a pod. Veľkou brzdou je taktiež nevyvinutá voličská kultúra, čo zrejme súvisí s „dedičstvom“ z obdobia totality. Občania často hľadajú kandidáta „spasiteľa“ a k samotnej politike pristupujú pasívne, od svojich zástupcov očakávajú vyriešenie ich problémov, miesto toho, aby v nich videli svojich reprezentantov v štátoprávnych otázkach. Zdá sa, akoby čakali na „Godota“ – čestného a spravodlivého politika, pričom rovnako vyčkávajú aj predstavitelia strán na uvedomelého a aktívneho voliča. Reálna cesta sa ale zrejme nachádza uprostred, vo vzájomnej aktivite.