Washingtonská deklarácia
Z hľadiska štátoprávneho postavenia etablujúcej sa Československej republiky je významným dokumentom Vyhlásenie nezávislosti československého národa z 18. októbra 1918, pre ktorý sa v historiografii ujalo pomenovanie Washingtonská deklarácia. Tento akt nielen zavŕšil snahy československej zahraničnej reprezentácie, ale tiež načrtol podobu štátneho usporiadania budúceho Československa.
Táto práca pozostáva z dvoch kapitol. Prvá zasadzuje vyhotovenie, predloženie a následné aplikovanie deklarácie do historického kontextu. V druhej časti je analyzovaný text finálnej podoby deklarácie, pričom sú pomenované hlavné ideové zdroje jej obsahu.
K danej problematike bolo publikovaných viacero dôležitých dokumentov. Významný je prvý diel publikácie Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa zostavenej Jánom Gronským.1 Séria dokumentov ku vzniku Československa, publikovaná knižnicou Cornell University, obsahuje o. i. korešpondenciu najmä medzi predstaviteľmi československého zahraničného odboja a vládou Spojených štátov.2 V uvedenej sérii možno nájsť aj samotný text oficiálnej podoby deklarácie v angličtine. Obzvlášť cennou publikáciou je brožovaná monografia Jana Blahoslava Kozáka, ktorá popri úvodnej štúdii obsahuje český preklad dvoch novinových článkov New York Times z 15. a 16. septembra, vybraných dokumentov a textu deklarácie, vrátane jej troch koncepčných podôb.1 Kvôli lepšej prehľadnosti boli vybrané dokumenty zaradené do prílohy.
Politický vývoj v súvislosti s Washingtonskou deklaráciou
(september – október 1918)
Spojené štáty de facto uznali Československú národnú radu (ČSNR) v Paríži ako vládu „česko-slovenských národov“ (resp. „Čecho-Slovákov“) 3. septembra 1918.3 V nóte Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov4 pokladá ČSNR za „spolubojujúcu vládu vybavenú vlastnou autoritou vo vedení vojenských a politických vecí Čecho-Slovákov.“ Vyhlásenie sa teda obmedzuje na aktuálne prebiehajúci vojenský konflikt, pričom sa ďalej nevyjadruje k plánom ČSNR o vytvorenie zvrchovaného štátu. Ako konštatuje Jan Blahoslav Kozák (1888–1974): „titul ,vláda‘ možno tiež použiť pre riadiace teleso v rámci rozsiahlejšieho štátu alebo v monarchistickej personálnej únii. Maďari stále mali svoje vlády od zavedenia rakúsko-uhorského dualizmu kompromisom z roku 1867. Postavenie zrovnateľné s postavením Maďarov by bolo tiež zodpovedalo stipuláciam5 tohto uznania.“6 Avšak vďaka uznaniu USA a ostatných štátov Dohody7 disponovali čelní predstavitelia ČSNR diplomatickými prerogatívmi (pasová služba, právo na kód, diplomatická pošta),8 čo im umožnilo rozvíjať plnohodnotnú diplomatickú činnosť.
16. septembra 1918 rakúsko-uhorská vláda poslala prostredníctvom neutrálneho Švédska americkému ministerstvu zahraničných vecí nótu obsahujúcu ochotu rokovať o podmienkach uzavretia mieru, pričom ešte trvala na riešení svojich vnútorných otázok bez angažovanosti zasahovania zahraničia.7 Keď sa 5. októbra obrátilo Nemecko na USA s návrhom prímeria, Rakúsko-Uhorsko ešte v ten istý deň vyvinulo rovnakú iniciatívu, pričom ako základ vyjednávaní sa zaviazalo akceptovať Štrnásť bodov prezidenta Wilsona prednesených v Kongrese Spojených štátov 8. januára 1918 a z nich vyplývajúcich štyroch zásad z 12. februára.8 Zatiaľ čo Nemecko získalo prvú (upresňujúcu) odpoveď už 8. októbra a definitívnu (odmietavú) 14. októbra,9 dlhá odmlka v komunikácii s Rakúsko-Uhorskom predznamenávala, že ho USA nepovažujú za partnera, s ktorým chcú uzavrieť prímerie. Cisár Karol I. v snahe zlepšiť si diplomatickú pozíciu začal s prípravou Národného manifestu (Völkermanifest), ktoré obsahovalo prísľub federalizácie Rakúska a celkového zlepšenia postavenia národov v monarchii.
Masaryk sa od svojich informátorov dozvedel o Karolovej iniciatíve aj o príprave odpovedi prezidenta Wilsona na rakúsko-uhorskú nótu. Z tohto dôvodu začal intenzívne pracovať na vyhotovení deklarácie, aby ju mohol predložiť vláde USA ešte pred vydaním odpovede Rakúsko-Uhorsku. K svojej bezprostrednej motivácii Masaryk poznamenal: „Bol to posledný pokus topiaceho sa;9 avšak v tom tkvelo nebezpečenstvo, na ktoré sa autori [manifestu] spoliehali, a bolo nutné zabrániť efektu, ktorý by manifest ešte mohol mať v kruhoch, v ktorých pre Rakúsko dovtedy pretrvávalo mnoho sympatií.“10
Je však nutné poznamenať, že Masaryk sa prípravou deklarácie zaoberal už dlhší čas, hoci v pôvodnej podobe išlo skôr o požiadavku autonómie než zvrchovanosti. Vtedajší šéfredaktor denníka Washington Post Ira Elbert Bennett (1868–1957) vo svojom článku „The Czech Will Rise Again“, vydanom v týždennej prílohe denníka The Christian Science Monitor 2. augusta 1941 spomína: „Asi v tomto období [okolo 8. augusta 1918] mi dr. Masaryk ukázal náčrt vyhlásenia o autonómii, ktorý napísal. Bol som prekvapený, nakoľko mojou jedinou myšlienkou bolo, že habsburská monarchia je na odchode. Jeho dokument bol neobyčajne dlhý. Podával podrobný súpis sťažností [...]. Masaryk trval na obnove starého Kráľovstva českého s Habsburgom ako kráľom, ktorý by bol povinný uznávať práva Čechov tak, ako boli vyhlásené, keď pred storočiami dobrovoľne prijali Habsburga za panovníka.“11 Bennett ďalej tvrdí, že inicioval niekoľko rozhovorov, pričom pri jednom z nich Masarykovi poradil: „Pokiaľ veríte, že zvíťazíme, musíte veriť, že nebude žiadne Rakúsko-Uhorsko, aby vám zaručilo autonómiu. [...] Mali by ste vyhlásiť slobodu. Zmeňte svoje vyhlásenie o autonómii a urobte z neho vyhlásenie nezávislosti.“12 V Masarykovom spise Světová revoluce sa síce o tejto diskusii nenachádza zmienka, Kozák ale uvádza, že prebehla začiatkom augusta.13
Masaryk deklaráciu skoncipoval spolu so svojimi americkými kolegami vo Washingtone, pričom ich hlavnou inšpiráciou bola Deklarácia nezávislosti Spojených štátov. Emil Karol Kautský uvádza, že po tom, čo Masaryk spísal obšírny koncept v češtine, poveril svojho osobného tajomníka Jaroslava Císařa (1894–1983) prekladom do angličtiny. Pritom Císařovi mal pri redigovaní pomáhať redaktor denníka Chicaga Tribune James O'Donnell Bennett (1870–1940),14 sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Louis Dembitz Brandeis (1856–1941), minister vnútra USA Franklin Knight Lane (1864–1921) a najmä profesor Herbert Adolphus Miller (1875–1951), ktorý spolu so svojimi piatimi americkými priateľmi z právnických a úradníckych kruhov usporiadal schôdzu za účelom úpravy deklarácie do konečnej podoby, pričom svoj návrh skompletizovali krátko po jednej hodine ráno 17. októbra a definitívne uzavreli v Masarykovej rezidencii o deviatej ráno.15 Tento opis prípravy deklarácie je analogický s Masarykovými spomienkami, ktoré zaznamenal vo svojom spise Světová revoluce: „V Deklarácii som odmietol Karolov neskorý pokus o rakúsku lživú federáciu a načrtol hlavné zásady, ktoré dočasná vláda kladie ako základy nového štátu. Prvý náčrt som dal prečítať viacerým svojim priateľom (medzi inými Brandeisovi a redaktorovi Bennettovi); ich vecnú a formálnu kritiku vzal na zreteľ malý komitét, ktorý vykonal poslednú revíziu po stránke formálnej i právnej (sedel v ňom znamenitý odborník a právnik Mr. Calfee16); bol to pekný príklad harmonickej spolupráce a zároveň prvý štátny akt veľkého štýlu, vykonaný za môjho vedenia.“17
Koncept deklarácie Masaryk doručil ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov Robertovi Lansingovi18 ešte 16. októbra 1918. V príslušnom prípise uvádza, že sa tak rozhodol: „z dôvodu neúprimných prísľubov vlády Rakúsko-Uhorska reorganizovať cisárstvo.“ Tvrdí, že publikovanie deklarácie bolo „pôvodne“ naplánované v rovnaký deň, v ktorý Wilson prisľúbil odpoveď na rakúsko-uhorskú nótu, ale zároveň uisťuje, že pokiaľ si to Lansing bude želať, k jej zverejneniu pristúpia po Wilsonovej odpovedi.19
Zatiaľ čo Masaryk a jeho spolupracovníci vo Washingtone zaisťovali diplomatickú podporu u Wilsona a Lansinga, Edvard Beneš dal 14. októbra v Paríži spísať nótu o transformácii ČSNR na Dočasnú vládu na základe rozhodnutia z 26. septembra 1918. Avšak táto správa bola veľvyslancom Spojených štátov vo Francúzsku odtelegrafovaná až 16. októbra, pričom Lansingovi bol telegram doručený 17. októbra.20
Masaryk očakával inštrukcie od Lansinga ohľadne plánovaného publikovania deklarácie a reakciu na ustanovenie Dočasnej vlády v Paríži, avšak ministerstvo a prezident boli v tom čase zaťažení množstvom práce.21 Preto v prípise k oficiálnej podobe deklarácie, doručenom 18. októbra, uviedol, že československá administratíva predpokladá, že v súlade s predchádzajúcimi uznaniami ČSNR Dohodovými štátmi USA rovnako uznávajú aj Dočasnú vládu. V liste uvádza, že nakoľko sa Lansing nevyjadril k otázke dátumu zverejnenia deklarácie: „predpokladám, že to nie je dôležité, a prinútený rýchlym spádom udalostí v Rakúsko-Uhorsku tak činím k dnešnému dňu.“22
Keď bola nasledujúce ráno 19. októbra v tlači uverejnená súčasne deklarácia a Karolove memorandum (vo viacerých novinách v juxtapozícii), Masarykov spolupracovník I. E. Bennett v editorskom stĺpčeku Washington Post oslavne skonštatoval: „Dnes boli zverejnené dve oficiálne vyhlásenia ohľadne Rakúsko-Uhorska, ktoré demonštrujú markantný rozdiel medzi skutočnou a podvodnou slobodou. Cisár Karol, vo svojom manifeste zaváňajúcom lžou a rúhaním, predstiera prísľub ,miestnej autonómie‘ pre ľud Rakúska. Čecho-Slovenský národ prostredníctvom svojich zástupcov vydáva svoju deklaráciu nezávislosti – dokument hodný zaradenia medzi najušľachtilejšie prejavy človeka prahnúceho po slobode.“[1] Je veľmi pravdepodobné, že publicite a najmä tomuto symbolickému uvedeniu deklarácie a manifestu ako kontrastu „starého a nového“ dopomohli Masarykovi spolupracovníci a priatelia z radov amerických žurnalistov, keďže Masaryk po svojom príchode do Spojených štátov nadviazal a rozvíjal kontakty s viacerými novinármi, čo mu umožnilo publikovať interviewy a články vo významných denníkoch, týždenníkoch a revuích.[2]
V odpovedi na rakúsko-uhorskú mierovú nótu, odoslanú ešte 18. októbra 1918, Spojené štáty oficiálne odmietli Karolove požiadavky odvolávajúc sa na desiaty bod zo Štrnástich bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918, podľa ktorého mala byť národom Rakúsko-Uhorska poskytnutá „najslobodnejšia príležitosť k autonómnemu vývoju.“ Kvôli de facto uznaniu ČSNR ako vlády Čecho-Slovákov a zároveň uznaniu práv Juho-Slovanov na slobodu vláda Spojených štátov konštatuje, že „prezident už nie je oprávnený prijať samotnú ,autonómiu‘[1] týchto národov ako základ mieru, ale je prinútený trvať na tom, že oni sami, a nie on, posúdia, ktoré akcie zo strany rakúsko-uhorskej vlády uspokoja ich nároky a mienku o vlastných právach a ich určení ako členov rodiny národov.“[2] Týmto krokom Wilson vyzval rakúsko-uhorskú vládu rokovať priamo s Dočasnou vládou československou v Paríži,[3] hoci je otázne do akej miery tento postoj podmienila činnosť Masarykovej delegácie a do akej miery vyplynul z jeho vnútorného idealizmu, známeho ako Wilsonianizmus (Wilsonianism).[4] V tejto súvislosti Kozák poznamenáva, že: „zmenu jeho myslenia nespôsobila československá Deklarácia, ale to bolo práve jeho prianie, ktoré ju urýchlilo.“[5]
Aj keď v diplomatických kruhoch Dohody sa ešte vyčkávalo na reakciu Rakúsko-Uhorska, Wilsonove rozhodnutie znamenalo významný medzník v úsilí československej dočasnej vlády. Správa o ňom bola prijatá s veľkým nadšením u československých legionárov na Sibíri (22. októbra), ktorí predpokladali návrat na domáce územie a jeho postupné oslobodzovanie v prospech vznikajúceho zvrchovaného štátu.[6]
Napriek tomu, že vyhlásenie poslanca za Slovenskú ľudovú stranu Ferdinanda Jurigu (1874–1950) v Uhorskom sneme 19. októbra sa môže kvôli akcentovaniu požiadavky sebaurčovacieho práva pre uhorské národy javiť ako pretlmočenie Wilsonovej nóty na domácej pôde, Juriga jej znenie v skutočnosti nepoznal a ideovo vychádzal z vyhlásenia rumunských poslancov pripraveného vo finálnej podobe ešte 12. októbra.[7] Aktivity domáceho odboja spočiatku neboli koordinované s činnosťou zahraničnej politickej reprezentácie a z medzinárodného politického hľadiska neboli príliš relevantné – až do vyhlásenia republiky 28. októbra, ako reakcie verejnosti na vnútropolitickú situáciu vyvolanú nótou ministra zahraničia Gyulu Andrássyho (1860–1929) z 27. októbra 1918.[8] V nej vojensky aj diplomaticky oslabená monarchia zvolila posledné reálne východisko, spočívajúce v akceptácii Wilsonovych požiadaviek. Vláda vyhlásila, že súhlasí s americkými postojmi ohľadne „práv národov Rakúsko-Uhorska, menovite Čecho-Slovákov a Juho-Slovanov,“ a želá si bezodkladne pristúpiť k mierovým rokovaniam.[9]
Po zverejnení správy o Andrássyho nóte v tlači ráno 28. októbra to verejná mienka prijala ako de facto kapituláciu Rakúsko-Uhorska. V následnom spáde udalostí došlo k vyhláseniu Československej republiky na Václavskom námestí v Prahe o jedenástej hodine a postupne prepuklo viacero verejných manifestácií sprevádzaných ničením symbolov monarchie.[10] Vo večerných hodinách prijal Národný výbor československý zákon č. 11/1918 Sb. z. a n. o zriadení samostatného štátu československého (zo svojej povahy tzv. „recipročný zákon“), ktorý v rýchlosti pripravil Alois Rašín v noci z 27. na 28. októbra.[11]
Z dôvodu zabránenia vzniku mocenského a právneho vákua nariadil Národný výbor zachovať právnu kontinuitu s rakúsko-uhorským právom a ako „vykonávateľ štátnej zvrchovanosti“ si podriadil všetky samosprávne, štátne a župné úrady, štátne, krajinské, okresné a obecné ústavy.[12] Vyhlásenie k zákonu pripomenulo činnosť československých légií, proklamovaných za národné vojsko. V súvislosti s rizikom vypuknutia verejných nepokojov, násilností a rabovania bola mimoriadne dôležitá záverečná stať vyhlásenia: „Naši osloboditelia Masaryk a Wilson nesmú byť sklamaní vo svojom presvedčení, že vydobyli slobodu ľudu, ktorý dokáže sám sebe vládnuť, ani jediným rušivým činom nesmú byť skalené terajšie veľké okamihy, ani jediný z Vás sa nesmie dopustiť ničoho, čo by mohlo vrhnúť tieň na čisté meno národa [...] Osobná sloboda, súkromný majetok nesmie byť dotknutý. Podrobte sa bezvýhradne rozkazu Národného výboru.“[13]
29. októbra 1918 bola v zmysle uvedeného zákona na miestodržiteľstve uzavretá dohoda, podľa ktorej: „Národný výbor československý sa uznáva za výkonný orgán suverenity národa a preberá spoluriadenie verejnej správy. Rokovania medzi [rakúskou] vládou a Národným výborom sú v plnom prúde, a o výsledku bude podaná správa. Doterajšia štátna správa zostáva po stránke osobnej i administratívnej nedotknutá, a musí naďalej nerušene fungovať.“[14] 30. októbra 1918 sa prostredníctvom Martinskej deklarácie[15] k novovzniknutej ČSR prihlásila aj slovenská domáca politická reprezentácia. K vyhláseniu samostatného štátu tak došlo vďaka spontánnej iniciatíve, skôr než očakávala delegácia domácej a zahraničnej reprezentácie prítomná na vzájomných rokovaniach v Ženeve (28. – 30. október), ktorá sa do Československa vrátila až 5. novembra.[16]
Analýza textu deklarácie[17]
Deklarácia, vo svojej finálnej podobe, sa skladá z troch (neoznačených) myšlienkových celkov – „naše práva“, „naše dôvody“ a „náš cieľ“. Túto formu údajne navrhol americký sochár Gutzon Borglum (1867–1941) pri schôdzke komitétu v noci z 16. na 17. októbra.[18]
Úvodný odsek naráža na vtedajšiu aktuálnu medzinárodnú situáciu – snahy o začiatok mierových rokovaní zo strany Centrálnych mocností („Hohenzollernovci ponúkajú mier, aby zastavili víťazný postup spojeneckých armád a zabránili rozdeleniu Rakúsko-Uhorska a Turecka“) a federalizačné plány cisára Karola I. Následne deklarácia pripomína uznanie ČSNR ako dočasnej vlády štátmi Dohody a Trojkráľovú deklaráciu požadujúcu zriadenie štátu spojením českých krajín a Slovenska, vyhlásenú českými ríšskymi a krajinskými poslancami 6. januára 1918 v Prahe. Už v úvode sa rázne odmieta zámer federalizácie monarchie („federalizácia a autonómia neznamenajú nič pod habsburskou dynastiou“).
V nasledujúcich troch odsekoch („naše práva“) sa deklarácia odvoláva na „historické (a) prirodzené právo“, čo je z hľadiska medzinárodného práva verejného neexistujúci pojem, vzniknutý zlúčením historického práva národa na štátnosť, v rámci ktorého si české krajiny nárokovali kontinuitu Českého kráľovstva spojeného so zvyškom monarchie osobnou habsburského panovníka od roku 1526, a prirodzeného práva národa na sebaurčenie, ktorého požiadavka reflektovala situáciu Slovákov.[19] Značne extrémnym tvrdením bolo vyhlásenie, že české krajiny boli „nezávislým štátom od siedmeho storočia,“ t. j. odvodzovanie štátnosti Čiech od Samovej ríše.
Zatiaľ čo historické právo národa bolo tradičným geopolitickým inštitútom predchádzajúcich storočí, právo národa na sebaurčenie síce ideovo korenilo v Deklarácii nezávislosti Spojených štátov, ktorá ukotvila zásadu, že: „vlády odvodzujú svoju moc od súhlasu tých, ktorým vládnu“ a „keď sa niektorá vláda stane deštruktívnou voči týmto princípov, je právom ľudu ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť novú vládu, založenú na takých zásadách a právomocne vymedzenú takým spôsobom, akým uzná ľud za vhodné pre zaistenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia,“[20] a do európskeho kontinentálneho prostredia bolo implementované Veľkou francúzskou revolúciou a ďalej modifikované s rozvojom národných hnutí v 19. storočí, do slovníka medzinárodného spoločenstva sa dostalo až v roku 1918, v súvislosti s formulovaním geopolitických myšlienok prezidenta Wilsona.[21] Naproti všeobecnému presvedčeniu, „právo na sebaurčenie“ nebolo definované Štrnástimi bodmi, ale až jeho vystúpením v Kongrese 11. februára 1918:[22] „Národy nemajú byť odovzdávané spod vlády jedných k druhým na základe medzinárodnej konferencie alebo dohody medzi protivníkmi. Národné ašpirácie musia byť rešpektované, národom sa smie vládnuť len na základe ich vlastného súhlasu. Sebaurčenie nie je obyčajnou frázou.“[23]
Znaky Wilsonianizmu sú najmarkantnejšie v deviatom odseku, nasledujúcom po štyroch odsekoch vymenúvajúcich hlavné príčiny nespokojnosti („naše dôvody“), ktorý priamo vyhlasuje: „prijímame americké princípy [tak], ako ich stanovil prezident Wilson: princípy oslobodeného ľudstva – skutočnej rovnosti národov – a o tom, že vlády odvodzujú všetku svoju spravodlivú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu.“ Vplyv americkej právnej kultúry, ktorý do deklarácie pretavil prostredníctvom Masarykových poradcov, sa ďalej uplatňuje nasledovaním princípov vyjadrených v Deklarácii nezávislosti Spojených štátov a princípov prezidenta Abrahama Lincolna, pričom je zmienená aj francúzska Deklarácia práv človeka a občana a duchovný odkaz husitských vojen.
Deviaty odsek spolu s nasledujúcimi proklamuje podobu budúceho Československa („naše ciele“) ako zvrchovanej demokratickej parlamentárnej republiky[24] implementujúcej garanciu rovnosti pred zákonom, slobody slova, tlače, svedomia, vyznania, vedeckej a umeleckej tvorby, zhromažďovania a petičného práva. Ukotvuje sa všeobecné volebné právo aj pre ženy,[25] odluku cirkvi od štátu, menšinové práva a nahradenie stálej armády milíciami. Z hospodárskeho hľadiska už deklarácia vyhlasuje plán hospodárskych a sociálnych reforiem, menovite vykúpenia veľkostatkov pre domácu kolonizáciu a zrušenie šľachtických výsad. V prípade štátneho dlhu má ČSR prevziať len záväzky predvojnové, nie dlhy spôsobené počas vojny.
Deklaráciu uzatvára motto: „Sily temnoty poslúžili víťazstvu svetla – vytúžený vek ľudstva svitá. Veríme v demokraciu – veríme v slobodu, slobodu vždy väčšiu a väčšiu!“ Deklarácia je datovaná k 18. októbru v Paríži ako v oficiálnom sídle vlády. Aj napriek uvedeniu mien troch najvýznamnejších predstaviteľov Dočasnej vlády, T. G. Masaryka, E. Beneša a M. R. Štefánika, reálnu ju menovaní nepodpísali. Sprievodný list obsahuje len Masarykov podpis.
Záver
V rámci už aj reálne utvárajúcej sa republiky zohrala Washingtonská deklarácia významnú úlohu. Jej predloženie ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov v čase riešenia budúceho vzťahu k Rakúsko-Uhorsku bolo strategickým ťahom československej reprezentácie, hoci pri finálnom rozhodnutí zrejme nebol tak dôležitý samotný akt a deklarácia ako taká, ale v nej obsiahnutý odraz Wilsonovho idealizmu a následný náklon americkej verejnej mienky, do značnej miery podnietený prostredníctvom miestnej tlače. Oneskorené federalizačné návrhy cisára Karola I. už nestačili uspokojiť ambície Čechov, Slovákov a ďalších nenemeckých a nemaďarských národov a národností v Rakúsko-Uhorsku. Deklarácia v základných rysoch vytýčila charakter štátneho zriadenia zakladanej „prvej republiky“. Aplikovaním množstva demokratických a liberálnych zásad po vzore moderných krajín, najmä Spojených štátov, aj napriek nedostatkom republiky zabezpečilo jej obyvateľom relatívne vysokú mieru slobody a perspektívy hospodárskeho rozvoja v porovnaní s okolitými štátmi.Poznámky